Homília na Obrady Veľkého Piatku Štefana Kluberta.

Štefan Klubert predniesol túto homíliu na Obrady Veľkého Piatku v roku 1979.

   Obradmi došli sme až na Golgotu, kde pred chvíľkou dokonal Ježiš Kristus na kríži... Pokúsme si túto udalosť Ježišovej smrti premiestniť do dnešných, našich čias..., nech už sa stala kdekoľvek... Ponajprv je problematické, či by sa svet o tom vôbec dozvedel? Či by sa smrť Ježišova šikovne neutajila...? Predpokladajme, že na miesto činu boli by pripustení novinári... Čiastka novín a svetovej tlače, zdeľovacích prostriedkov by sa rozpisovala o tom ako beštiálne bol umučený a na kríž pribitý - človek - Ježiš Kristus, že bol spáchaný zločin proti ľudskosti. Iná časť svetovej tlače by zas to iba oznamovala alebo menej dôrazne komentovala. Každý podľa toho akoby sa  mu ten čin hodil do jeho záujmov - či už politických, hospodárskych alebo obchodných... Dajme tomu, že by na miesto činu prišla aj medzinárodná komisia a vyšetrovala by dôvody a príčinu tak hroznej smrti... Konštatovala by, že Ježiš bol riadne odsúdený zodpovednými súdmi a úradmi a to podľa verejnej mienky ľudí, na prianie a želanie ľudu, ktorý si žiadal taký spôsob smrti... Ako príčina - súd ho uznal vinným, lebo je Synom Božím - Bohom a hlásal náuku, ktorá sa ľuďom nepáčila... Môže byť však toto dôvod k odsúdeniu na smrť? Podľa akého zákonníka? V ktorom národe alebo podľa akej ústavy..., Kde platí taký zákon...? Veď je to zrejme proti charte OSN... Dostane sa celá táto záležitosť pred OSN? Ako sa vyjadrí táto najvyššia svetová ustanovizeň? Nie je to porušenie základných ľudských práv? Bude niekto volaný na zodpovednosť za tento zločin proti ľudskosti? Už sa povráva, že OSN nevydá nijakú rezolúciu... vraj nechce zasahovať do vnútorných záležitostí dotyčnej vlády... Najvhodnejšie a najdiplomatickejšie je nevšímavé prejsť okolo celého prípadu... Možno, že kresťanov to aj trápi, že malo by sa čosi s Ježišom robiť - veď je to očividná nespravodlivosť, krivda, výsmech civilizácie...

   Celý náš fantáziou sprítomnený predpoklad je bohužiaľ skutočnosť, ktorá sa denne opakuje ... a to v živote nás ľudí, nás kresťanov ... Domáhame sa smrti Ježišovej, lebo nechceme, aby bol našim Bohom. Svojho boha chceme vidieť v peniazoch, v majetku, postavení... Ženieme Ježiša na kríž, lebo nám komplikuje život v dnešnej spoločnosti, nie je spôsob akým my by sme chceli žiť... Nezabíjame a nevraždíme my Ježiša v dušiach našich dietok ľahostajnou, nevšímavou výchovou, zlým príkladom, pohoršením, hrešením, nemravnými rečami, zvadou, pijatikou...? Na kríž pribíjame Krista a iným v tom pomáhame zapieraním svojej viery, skrývaním svojho presvedčenia, nepristupovaním ku sviatostiam a nedôsledným kresťanským - lepšie nekresťanským životom... Ba každým hriechom zabíjame, križujeme Krista v sebe a v iných... Zamyslime sa trochu dnes nad tým koľko spôsobov je na to surovo, neľudsky zabíjať Boha - Ježiša Krista v sebe, v našom živote, v živote našich rodín, v živote spoločnosti... A za to všetko  akosi sa ani necítime vinní, ani to nepovažujeme za spreneveru proti ľudskosti, nemáme výčitiek, že porušujeme základné práva človeka ... jeho dôstojnosť...

   Pred krížom Kristovým - zamyslime sa trochu a uvážme, že Ježiš Kristus svojou bolestnou smrťou zachraňuje človeka, chráni jeho základné práva, dvíha jeho ľudskú dôstojnosť ... Ježišova smrť na kríži - i keď je nám to ťažko pochopiteľné - jednako darúva nám život - otvára nám všetky možnosti pre náš krajší, ľudskejší, mravnejší a slobodnejší život tu na zemi a život vo večnosti... Z Ježišovej smrti na kríži vyrástla naša kultúra, civilizácia a vôbec pokrok ľudstva. A čo najhlavnejšie sprítomňuje nám večného a nekonečného Boha, večnú lásku, pravdu a život.... ktorý by nám mal byť všetkým... Preto klaniame sa Ti Kriste a dobrorečíme tebe, lebo si svojim krížom vykúpil...!

Homília Štefana Kluberta na Zelený Štvrok

Štefan Klubert bol správcom farnosti Levoča od 25. marca 1953 až do 31. mája 1986. Od roku 1975 až do svojej smrti 31. mája 1986 zastával aj funkciu okresného dekana. Štefan Klubert predniesol túto kázeň na Zelený Štvrtok roku 1979. 

Drahí veriaci!

   Keď prídu či už vianočné, alebo veľkonočné sviatky nemôžeme sa ubrániť spomienkam... Zvlášť starší vždy zabiehajú do minulosti. Iste aj Židia pri svojej veľkonočnej večeri vybavovali si v spomienkach dejiny - ich slávu, zázračné vyslobodenie zo zemi otroctva, ale aj pády, poníženia a potom znova-povstanie. Tieto spomienky im zreteľne naznačovali, že pokiaľ sa pridržiavali Boha, kráčali ku sláve, k víťazstvu, keď sa od neho odklonili, šli za cudzími bôžikmi. Za modlami, nemravnosťou, za hmotou bohatstvom, majetkami.... vždy to skončilo tragédiou, nešťastím, otroctvom. Z toho vyplynul jasný záver.... hľadať cestu k Bohu. Tak učili, tak radili dejiny... .

   Podobne aj my kresťania v dnešný večer, nielen si spomíname na to, čo sa odohralo vo večeradle, ale pozastavujeme sa aj nad situáciou nás veriacich kresťanov... . Z poslednej večeri si pamätáme zväčša na to ako pán Ježiš ustanovil sviatosť oltárnu, umyl apoštolom nohy, označil zradcu. Menej si však všímame to, čo Pán Ježiš povedal pri stole..., to čo zachytil ten učeník, ktorý ležal pri hrudi Ježišovej... "Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel skôr ako vás. Keby ste boli z tohto sveta, svet by vás miloval, ale že ja som si vás vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí. Keď mňa prenasledovali, aj vás budu prenasledovať. Vylúčia vás zo synagóg, ba príde čas, keď každý kto vás zbíja bude sa nazdávať, že tým slúži Bohu... Našou rečou ... Budete sa obávať chodiť do kostola a všetko čo vás bude psychicky ubíjať, bude sa považovať, že to slúži k všeobecnému dobru... Toto som vám povedal, aby ste si pripomenuli, keď príde čas tohto všetkého..., že som vám to hovoril... Tieto Ježišove slová v priebehu dejín sa stále uskutočňovali s menšou väčšou intenzitou. Ich skutočnosť nie je vzdialená ani dnes od nás...

   Nás veriacich však zaujíma to či Ježiš Kristus iba takto nechal na pospas svoju Cirkev, alebo niečo dal na premáhanie a zdolávanie tejto skutočnosti? To jediné čo Kristus dal toho, to čím sa kresťania môžu presadiť, čím obstáť v dejinných skúškach, v spoločenských situáciach... je eucharistia, sviatosť oltárna, sv. omša... Postačí to? Možno, že zapochybujeme o to a bude sa nám zdať, že je to málo... Prečo je táto sviatosť tak málo účinná dnes? Pripomeňme si udalosť z evanjelia ... Pán Ježiš zázračne rozmnožil chleby a nasýtil hladné zástupy. Tí zato z nadšenia chceli si ho zvoliť za kráľa... Keď však Pán Ježiš ich upozornil, že je potrebnejší iný chlieb, chlieb pre dušu, že on im dá tento duchovný pokrm a nápoj... ktorým bude jeho telo a krv... momentálne stratil všetky sympatie, už táto reč bola ľudu pritvrdá a všetci ho opúšťali... Ľudia viac stoja o telo ako o dušu... To čo vyčítal Dostojevského inkvizítor ...Masy nestoja o duchovný pokrm, ale volajú ...zotročte nás, len nás nasýťte...! Preto Pán Ježiš právom a veľmi dôrazne pripomína... "Kto nebude jesť moje telo a piť moju krv, nebude mať v sebe život..." Keby sme žili dôsledne podľa tejto sviatosti iste by nám to postačilo k zdolaniu ťažkostí okolností a pomerov....
   Žiť z eucharistie predpokladá lásku. O čo šťastnejšie by bolo ľudstvo, keby sa ľudia milovali, keby neboli len sebcami Bohužiaľ Ježišovo prikázanie lásky ostalo doteraz nové, lebo ani my kresťania sme ho dostatočne neuskutočnili. Keby bolo viac lásky medzi nami ľuďmi nemuselo by byť zabíjanie, násilnosti, terorizmus, nemuselo by byť vojny a ľudstvo nemuselo by žiť v tak napätom strachu z hroziacej atómovej katastrofy.
   Žiť zo sviatosti oltárnej značí spravodlivosť, ktorej nedostatok cítime ako v živote národov tak aj v živote jednotlivých ľudí, či už v manželstvách, rodinách, na pracoviskách, vo vzájomných ľudských vzťahoch, spravodlivosť vystriedala sila, zákulisie, známosti, vplyv, protekcia.
   Život z eucharistie predpokladá mravnú čistotu. Netreba zvlášť poukazovať ako sexualitou je presiaknutý celý náš život Mravná neviazanosť, nedostatok sebaovládania ničí mládež, ich výkonnosť, vyhadzuje predčasne zo štúdií, ničí aj zrelých ľudí rozvodmi, deti sa stávajú sirotami, spôsobuje to rozvrat a rodinnú tragédiu.
   Žiť z eucharistie, značí žiť pravdivo. To, o čo prosil  pán Ježiš svojho nebeského otca. Posväť ich pravdou a slovo tvoje je pravda. Pre nich sa posväcujem, aby aj oni boli posvätení pravdou. Bez pravdy sa Ľudstvo topí a hynie v nepravdách.
   Eucharistia, sviatosť oltárna otvára cestu k radosti, k pokoju, k vnútornej slobode a vôbec k životu zodpovedajúcemu dôstojnosti človeka. Ozaj "Kto nebude jesť moje telo nebude  ma ť v sebe život večný." Ak cítime, že nemáme ten život a taký život, spytujme si svedomie či živíme sa touto sviatosťou. Či žijeme z nej a podľa nej samozrejme nestačí iba príležitostne, ale sústavne by sme mali používať túto sviatosť. Tak eucharistia zmení nás ľudí a zmeny človek dokáže zmeniť aj život. Pokúsme sa o to všetci a uvidíme, že táto  sviatosť nám na to postačí... 

Krištof Bartolomej Anton kardinál Migazzi

   Krištof Bartolomej Anton kardinál Migazzi sa narodil 20. októbra 1714 v talianskom meste Trident. Zomrel 14. apríla 1803 vo Viedni Rakúsko. Rod Migazzi (z Wallu a Sonnenthurmu) pochádza z kraja medzi Švajčiarskom, Talianskom, Veltlínom (Val Tellina, územie medzi Berninskými a Veltlínskymi Alpami v dnešnom Lombardsku, kde preteká rieka Adda). Rodokmeň siaha do začiatku 13. storočia až po Oberta di Pedisima, ktorý vlastnil majetky v Pedisime a Val Telline, v dnešnej provincii Sondrio.

  Mladý Krištof bol pracovitý a veľmi skromný. Strednú školu absolvoval v Tridente a v Insbrucku. Kardinál Lamberg ho vyslal v roku 1732 na štúdium teológie do Ríma do kolégia Germanicum Hungaricum. Z Ríma sa vrátil ako doktor teológie a filozofie. Na kňaza bol vysvätený 7. apríla 1738. V roku 1740 sprevádzal kardinála Lamberga na konkláve do Ríma, následne nato bol vymenovaný za kanonika v talianskom Brixene, neskôr v Olomouci. Onedlho sa stal titulárnym priorom v kláštore sv. Vavrinca Borgheto a kláštora sv. Egida vo Valsugane. Cisár Karol VI. ho vymenoval za biskupa. Mal sa stať aj pomocným biskupom Mechelu, ale cisárovná Mária Terézia ho v roku 1752 vyslala ako vyslanca k španielskemu kráľovi Ferdinandovi VI.

  Pápež Benedikt XIV ho do roku 1756 menoval biskupom koadjukturom v belgickom meste Mechelene. Pätnásteho marca 1757 bol menovaný arcibiskupom Viedni. Arcibiskupom prímasom bol až do roku 1803 čiže do svojej smrti. Papež Klement XII ho 23. novembra 1761 vymenoval za kardinála, s titulárnym kostolom Sant Quattro Coronati. Krištofa kardinála Migazziho Mária Terézia 10. novembra 1761 znovu vymenovala za administrátora vo Vacove. Biskupstvo spravoval až do roku 1786, kedy z dôvodu zákona vydaného Jozefom II. rezignoval. Zákon smeroval proti Migazzimu, lebo kritizoval cisárove zasahovanie do cirkvi. Nepáčilo sa mu cisárove zasahovania do cirkevnej správy, rušenie reholí a kláštorov. V krajinách monarchie bolo zrušených viac ako 700 kláštorov. Tieto záležitosti prišiel napokon do Viedne riešiť aj pápež Pius VI., ale bez úspechu. Jozef II. ustanovil zákon, podľa ktorého vysokí cirkevní hodnostári nesmú spravovať viacero vysokých úradov. Dúfal, že kardinál Migazzi sa vzdá arcibiskupstva Viedne, ktoré bolo oveľa chudobnejšie ako arcibiskupstvo Vacov, ale Migazzi sa nečakane vzdal biskupského úradu vo Vacove. Napriek týmto krokom, Jozef II. si kardinála Migazziho vážil a prejavoval mu úctu.

   V roku 1779 po vymretí zlatomoravského rodu Paluškovcov získal kúpou od eráru panstvo Zlaté Moravce. Ako majorátny pán prestaval kaštieľ, budoval park a v roku 1785 úplne prestaval a zväčšil farský chrám sv. Michala archanjela v Zlatých Moravciach, o čom svedčí tabuľa na priečelí chrámu a pamätná tabuľa vo svätyni. Postavil aj kostol v susednej dedine Martin nad Žitavou. Krištof Bartolomej kardinál Migazzi často cez letné mesiace navštevoval Zlaté Moravce, ktoré sa stali i jeho letným sídlom. 

Literatúra:

1. CHENEY, David M. www.catholic-hierarchy.org [online]. [cit. 2016-03-05]. Stránka Krištof Bartolomej Anton kardinál Migazzi (angl.)

2. VICZIÁN, János. Hám, János. In:  Magyar Katolikus Lexikon. Ed. Diós, István. Budapest : Szent István Társulat. [cit. 2016-03-05].Dostupné online.(maď.)

3. A Pallas nagy lexikona. Budapest : A Pallas Irodalmi és Nyomdai Rt., 1893–1897. [cit. 2016-03-05].Dostupné online. Heslo: Migazzi 

4. foto archív autora