piatok, 30. januára 2015

Kamenár

Žil raz jeden kamenár, ktorý bol večne nespokojný, stále sníval o akomsi lepšom zajtrajšku. Keď tak jedného dňa nahlas rozmýšľal o tom, ako si žijú bohatí, ako celé dni  vylihujú a nič nerobia, zjavil sa mu anjel a povedal: "Stane sa ako si želáš." A naozaj stalo sa tak, ako si prial. Teda bohatstvo, výhody, ničnerobenie. Takýto život ho však dlho netešil. Keď raz uvidel kráľa, zatúžil po tróne monarchu. Znovu pomohol anjel a želanie sa mu zrealizovalo. Ale ani postavenie vladára ho dlho netešilo. Zakrátko prišli slnečné dni slnko nemilosrdne pálilo. Zem popraskala, rieky vyschli, tráva zvädla, lístie opadlo. Proti sile slnka bol i kráľ bezmocný. Zachcelo sa mu byť slnkom. Anjel sa okamžite zjavil a splnil túžbu kamenára. Tak sa stal slnkom. Bol pánom neba a zeme. Zdalo sa mu, že sa bude naveky tešiť z darovaného osudu. Žiaľ, keď medzi zemou a nim zastal malý obláčik, ihneď sa mu vrátila prvotná nespokojnosť. Zatúžil byť mrakom, lebo mrak je silnejší než slnko. Anjel zapracoval, a on sa stal obláčikom. Tešil sa preveľmi, lebo vládol slnku, riekam, poliam a celej zemi. Len skaly sa mu nepoddávali: vzdorovali najväčším búrkam a víchriciam Boli neporušené. No čo teraz? Kamenár znovu vysiela prosbu k nebesiam. Praje si byť skalou, vysokou skalou. Stal sa ňou. Bol silnejší než slnko i oblaky. Ale jedného dňa prišiel človek s dlátom a kladivom. Dal sa do práce  zo skaly sa odlamovali kúsky. Obrovský balvan bol pred človekom bezmocný. Kamenár znova zatúžil byť človekom, kamenárom. S pomocou anjela sa ním stal. Vrátil sa tam, odkiaľ vyšiel.      

Zloduch

Jednou z vecí, ktoré ma prekvapili, keď som prvý raz vážne čítal Nový zákon, bola častá zmienka o Zlej sile vo svete - o mocnom zlom duchu, ktorý je pokladaný za Silu, čo stojí za smrťou, chorobami a hriechom... Kresťanstvo je presvedčené, že Zlú silu stvoril Boh. Bola stvorená ako dobrá, no potom podľahla klamu, a tak sa stala zlou. Kresťanstvo súhlasí s názorom... že náš svet je vo vojne.

streda, 28. januára 2015

Židovská povesť

V starej židovskej povesti takto hovorí rabín Zuzuja: "Na druhom svete sa ma nebudú pýtať, prečo som sa nestal Mojžišom. Budú sa ma pýtať, prečo som sa nestal Zuzijom. Nebudú sa ma pýtať, prečo som sa nedostal na stupeň, aký dosiahli najlepší vyznávači nášho náboženstva. Pravdepodobne sa ma budú pýtať, prečo som sa nestal tým, čím som skutočne mal byť."

Pán seje.

Predstavím si svoj život ako terén alebo pôdu, na ktorú padá už v tejto chvíli zrno Božieho slova. Rozsievač, Kristus, dobre vie, že nie všetko zasiate u mňa vzíde a pramení sa na skutky, ale trpezlivo denne seje. A čaká kým vzíde tá správna úroda. No mi neváhajme príliš dlho, lebo nevieme dňa ani hodiny, keď si nás Pán povolá.

streda, 7. januára 2015

Telo Kristovo


V diele Contra Celsum nachádzame zaujímavý pohľad Origena na Eucharistiu. Ako kresťania vzdávame vďaky Stvoriteľovi sveta, jeme chleby obetované so vzdávaním vďaky a modlitbou nad prijatými darmi, chleby, ktoré sa prostredníctvom modlitby, ktorú vykonávame, stávajú svätým telom, ktorý posväcuje všetkých, ktorí sa ho zúčastňujú s čistým úmyslom. Chlieb, nad ktorým bola vyslovená modlitba, je telo Kristovo. Je to sväté telo, ktoré posväcuje. Neposväcuje však všetkých, ale len tých, ktorí k nemu pristúpia s čistým úmyslom. (Origenes, Contra Celsum 8,33:GCS3,249)

Čo urobil Peter, keď kohút druhýkrát zaspieval?


Veta, ktorá opisuje Petrovu reakciu po druhom zaspievaní kohúta sú to posledné slová v štrnástej kapitole v Markovom evanjeliu „V tom kohút zaspieval druhý raz. Vtedy sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu bol povedal Ježiš: „Skôr ako dva razy kohút zaspieva tri razy ma zaprieš.“ I rozplakal sa.“ (Mk 14, 72 Sväté Písmo, Nový Zákon, Vydal Spolok Svätého Vojtecha, Trnava 2001), je nevyjasneným problémom pre prekladateľov do moderných jazykov. Problém podľa Blažeja Štrbu je v samotnej pôvodine, ako to dosvedčujú rôzne textové varianty. Najťažší a súčasne najlepšie doložený textový variant však zdanlivo nedáva zmysel. Problém je skúmaný z uhla pohľadu textovej kritiky, gramatického rázu slovesa a syntaktickej väzby. Lectio difficilior sa javí ako pôvodná verzia. Po krátkej prezentácii lexikálneho problému tohto slovesa a po kontextuálnom skúmaní použitia slovesa je preložený možný preklad podľa Blažeja Štrbu, zodpovedajúci dynamike rozprávania Petrovej osobnej situácie: „a chytil sa (za hlavu) a plakal.“ Takéto Markovo vykreslenie Petrovej reakcie predstavuje plastickejšie Petrovu impulzívnosť a moment Petrovho uvedomia si jeho zapretia, tam kde iní synoptici charakterizujú len Petrovo plakanie ako „horké“.
A hneď kohút zaspieval po druhýkrát (Mk 14, 72) Príslovka hneď naznačuje rýchly obrat v deji. Spev kohúta Petrovi pripomenul Ježišovu predpoveď, ktorá sa v tej chvíli naplnila. Chytil sa (za hlavu) a plakal. Marek na rozdiel od ostatných synoptikov, nespomína, že Peter horko zaplakal (Mt 26, 75; Lk 22, 62). Petrov stav zobrazuje gestom: keď kohút druhý raz zaspieval, Peter sa rozpamätal na Ježišov výrok a následne urobil gesto. Marek týmto slovesom veľmi zreteľne vyjadruje impulzívnosť Petrovej povahy. Na jednej strane jeho dušovanie, že Ježiša nikdy neopustí, a na druhej strane silné emotívne gesto a plač, keď si uvedomil svoju vinu.
Augustín krásne porovnáva pády dvoch vodcov Dávida a Petra. Vysvetľuje, že tak ako Dávid, ktorý musel robiť pokánie po svojich ťažkých hriechoch a zostal vo svojej funkcii kráľa, tak aj Peter, keď vyronil slzy a ľutoval, napriek zapretiu Pána zostal apoštolom. Obaja, kráľ Dávid a apoštol Peter, sú príkladmi náboženských vodcov, ktorí, potom ako ťažko zhrešili a vykonali úkon pokánia, pokračovali vo svojich úradoch. Peter a Dávid sú obrazmi vodcov, ktorí sa stanú pokornými prostredníctvom svojej vlastnej skúsenosti hriechu.

pondelok, 5. januára 2015

Riskovať


Zo všetkých strán sa na mňa kopia nespočetné pohromy, opantalo ma toľko hriechov, že nemám o nich prehľadu. A je ich viac, než mám vlasov na hlave, až mi z toho srdce zamiera. 
Smiať sa znamená riskovať, že budeš vyzerať ako blázon, plakať je riskovať, že budeš vyzerať ako citlivý človek, snažiť sa komunikovať s iným je riskovať, že sa do niečoho zapletieš. Vyjadriť pocity je riskovať, že ukážeš svoje JA. Predložiť svoje myšlienky a sny pred dav ľudí je riskovať ich stratu. Milovať znamená riskovať, že tvoja láska nebude opätovaná. Žiť je riskovať smrť. Dúfať je riskovať zúfalstvo. Pokúsiť sa znamená riskovať, že zlyháš. Ale riskovať je nevyhnutné, lebo najväčším hazardom je neriskovať nič. človek, ktorý nič neriskuje, nič nerobí, nič nemá a ničím nie je. Môžeš sa vyyhnúť utrpeniu a žialu a neriskuješ, ale nemôžeš sa jednoducho nič naučiť, cítiť, meniť, nemôžeš rásť, milovať alebo žiť. Len človek, kotrý riskuje, je slobodný. Leo Bscaglia.

štvrtok, 1. januára 2015

Vrúcna túžba


Pane, tvoja dobrota je taká nesmierna, a vyhradil si ju bohabojným.“ Keď si spomeniem na niektorých nábožných ľudí, ktorí s veľkou nábožnosťou a láskou pristupujú k tvojej sviatosti, Pane, často sa hanbím, že pristupujem k oltáru a k stolu svätého prijímania taký vlažný a chladný, že zostávam taký vlažný a ľahostajný, že nevzplaniem pred tebou, svojim Bohom. A že sa neviniem k tebe s takým citom, ako sa vinuli mnohí nábožní ľudia, ktorí z nesmiernej túžby po svätom prijímaní a pre vrelú lásku sa nemohli zdržať plaču. Srdcom i ústami dychtivo túžili po tebe, Bože, živej studnici a nemohli zmierniť ani utíšiť svoj hlad, kým plní radosti, s oddaným srdcom neprijali tvoje telo.