štvrtok 27. februára 2014

Láskavosť sv. Františka

Namiesto dlhej kázne vám tu poviem jednu historku. 
Zdalo sa mi, že som kráčal alejou u Porta Suzza a pred kasárňami. Tam som spozoroval akúsi ženu, ktorú som považoval za predavačku pečených gaštanov, lebo nad ohňom otáčala valec. Myslel som si, že v ňom pečie gaštany. Obdivujúc zvláštny spôsob pečenia gaštanov, pristúpil som bližšie, vidiac, že cylinder sa naozaj otáča. Opýtal som sa ženy, čo pečie na takomto aparáte. Ona odpovedala: „Pečiem lahôdky pre saleziánov.“
„Čože? Lahôdky pre saleziánov?“
„Áno“, povedala a hneď otvorila cylinder a ukázala mi. Rozoznal som cukríky rôznych farieb. Boli oddelené platňou: jedny boli biele, iné červené a iné čierne. Videl som na nich zrazený cukor, ktorý sa podobal dažďovým kvapkám alebo čerstvo napadnutej rose. Táto rosa bola niekde postriekaná červenými škvrnami.
Opýtal som sa ženy: „Dajú sa jesť?“
„Áno“ a hneď mi podala.
Potom som sa spýtal: „Prečo sú niektoré kúsky červené, iné čierne a iné biele?“
Žena odpovedala: „Biele nestoja mnoho námahy, lebo ich možno ľahko postriekať, červené stoja krv a čierne život. Kto ich okúsi, ten nepozná námahu, nepozná smrť.“
„A zrazený cukor, čo znamená?“
„Je znakom sladkosti svätca, ktorého ste si vzali za vzor. Táto rosa znamená, že sa treba hodne a mnoho potiť, aby ste zachovali túto sladkosť, lebo mnohokrát treba prelievať i krv, aby sme ju nestratili.“
Užasnutý som sa chcel ďalej dopytovať, ale ona mi viacej neodpovedala. Ja som sa poobzeral ďalej svojou cestou, zamyslený nad tým, čo som počul. Ale sotva som spravil niekoľko krokov, stretol som sa s don Piccom a s inými našimi kňazmi. Všetci boli zdesení a zarazení. Vlasy sa im hrôzou ježili. Opýtal som sa ich: „Čo sa stalo?“
„Keby ste vedeli... keby ste vedeli?“, odpovedal don Picco.
Naliehal som, čo je nové a tu on znova: „Keby ste vedeli... Videli ste tú ženu, ktorá piekla lahôdky?“
„Áno a čo ďalej?“
Zdesene pokračoval: „No, hovorila mi, aby som vám povedal, aby ste sa postaral, aby vaši synovia pracovali a pracovali.“
Hovorila: „Nájdu mnoho tŕňov, ale i hodne ruží. Povedz im, že život je krátky a žatva hojná. Život je samozrejme pred Bohom krátky, keďže je pred ním chvíľkou, ničím.“
„No... a čo sa nepracuje?“
Ona na to: „Áno, pracuje sa, ale nech sa pracuje!“
Potom som už nevidel nikoho a udivený som sa ponáhľal do oratória, kde som sa prebudil.
Túto historku som vám chcel povedať. Nazvete ju azda podobenstvom, bájkou alebo výmyslom, ale na tom záleží veľmi málo. Rád by som však bol, keby ste si zapamätali to, čo povedala tá žena don Piccovi a ostatným, aby sme sa cvičili v láskavosti nášho svätého Františka a aby sme vždy a mnoho pracovali.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára