pondelok, 22. decembra 2014

Stoicizmus

    Názov stoicizmus pochádza z gréckeho slova "stoa", čo znamená sieň zo stĺpov. Je to sieň, kde sa stoici vyučovali a prezentovali svoje úvahy a názory. Stoici tvrdili, že filozofia je jednota logiky, fyziky a etiky. Stoická etika učí žiť podľa hesla: "Ži v súlade s prírodou a prírodným usporiadaním". Rozlišujeme tri obdobia: 
1.Starší stoicizmus (Zenón z Kitia, Kleantes, Chrysippos)
2.Stredný stoicizmus (Panaitios, Poseidonios)
3.Rímsky stoicizmus (Seneca, Epiktetos, Marcus Aurelius)   
Svet je podľa stoikov homogény, jednotný a v jeho vnútornom dynamizme sa prejavuje imanentný božský princíp, totožný s večerným kozmickým zákonom. Ideálny človek žije v súlade s prírodou a koná v zhode so zákonmi kozmu. To sa deje vtedy, keď človek rozozná vlastné prirodzené od cudzieho neprirodzeného. Kto to rozpozná je filozofom: "Výchova filozofa spočíva v poznaní, čo je nám vlastné a čo je nám cudzie.
   Podľa stoikov človek koná morálne vtedy, ak koná "podľa prírody", ak jeho konanie zodpovedá ľudskej prirodzenosti, ktorá je mikroštruktúrou prírody. Človek žije harmonicky vtedy, ak žije žije v harmónii s pravidlami sveta. Múdry je ten kto tieto pravidlá objavuje alebo poznáva prostredníctvom iných ľudí. Šťastie podľa stoikov spočíva v rozpoznaní prirodzenosti vecí. Šťastný je ten, kto rozpozná, čo je neprirodzené a čo je prirodzené, koná podľa svojej prirodzenosti a vyhýba sa všetkému, čo odporuje prírode. Podľa stoikov človek ktorý sa prispôsobý zákonom prírody, o to viac sa priblíži ideálu človeka. 
   Vynárajú sa niektoré otázky. Soticizmus je akoby závislý na prírode a príklad prírody spočíva i pre človeka. Kde však je stvoriteľ? Ten ktorý tvorí túto prírodu? Nemá byť základ u neho a nie v prírode? Osobne si myslím, že človek sa má priblížiť k zdroju a tvorcovi sveta tam je šťastie a rovnováha i ideál človeka. 

sobota, 6. decembra 2014

Ondrejkovič Aladár dr.

Radca polit. správy, okresný náčelník v Zlatých Moravciach. Narodil sa 2. júna 1889 v Dolných Duškovciach. Študoval v Trenčíne a právo v Budapešti. Pôsobil pred prevratom ako praktikant u polície v Budapešti. Po prevrate ako slúžny vo Veľkých Topoľčanoch. Čestný občan Zlatých Moraviec, predseda niekoľkých miestnych kultúrnych a národných spolkov. Zaslúžil sa o budovanie a zriadenie mesta Topoľčianky a Zlaté Moravce. Agilný pracovník pri organizácii hasičstva v okrese. Je okresným veliteľom Hasičskej jednoty a majiteľom zlatého a strieborného kríža. Čestný predseda Futblaového klubu v Zlatých Moravciach.

nedeľa, 16. novembra 2014

IŠTOK Pavel, Mgr.

Dňa 15. novembra 2014 zomrel rímskokatolícky kňaz - farár v Tekovských Nemciach Mgr. Pavel Ištok. Narodil sa 23. októbra 1958 v Zlatých Moravciach. Ordinovaný bol 18. júna 2005. Dlhé roky pôsobil ako katechét v Zlatomoraveckom dekanáte i v okolí. V roku 2005 bol vysvätení za kňaza pre Rožňavskú diecézu. Od roku 2005 do doku 2008 pôsobil ako administrátor Holša. Od roku 2008 do roku 2009 pôsobil vo farnosti Pleš ako administrátor. V roku 2010 je inkardinovaný do Nitrianskej diecézy v tomto roku pôsobil ako výpomocný duchovný v Topoľčianky a Nitra časť Chrenová. V rokú 2011 sa stáva administrátorom v Tekovských Nemciach a od roku 2012 ako farár. Farnosť Tekovské Nemce je i jeho pôslednou farnosťou. 


sobota, 8. novembra 2014

Čnosť

Trvalá a stála dispozícia človeka konať dobro (KKC čl. 1803). Katechizmus delí čnosti na teologálne alebo božské (viera, nádej, láska) a základné (rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila a miernosť). Medzi cnosti patrí tiež pokora, poslušnosť, trpezlivosť, sebaobetovanie.

Prior

Prior - lat. prior = prvší, skorší. Prior je predstavený kláštora, zástupca opáta.

Opát

Opát - aram. abba = otec. Predstavený kláštora v niektorých reholiach. Podľa rehoľných pravidiel sv. Benedikta je otcom kláštornej komunity so širokou právomocou. Volia ho mnísi a jeho funkcia je doživotná.

Lukáč Pavol

Bol dekanom a farárom v Pavlovciach. Narodil sa 20. apríla 1887 v Močidľanoch. Cirkevný referent apoštolskej administratúry užhorodskej. Bol predsedom školskej stolice a rôznych náboženských a charitatívnych spolkov. Pôsobil vo Veľkom Beregne v Užhorode.

Novotny Alfonz Alexander

Bol prior kanoníkov premonštranského rádu v Jasove. Narodil sa 20. septembra 1862 vo Viedni. Študoval v Košiciach, Jasove a na univerzite v Kluži. Riaditeľ teologickej vysokej školy v Jasove, prepošt a starosta pútnického kostola sv. Anny pri Rudníku. Bol taktiež členom obecného zastupiteľstva, cirkevnýn školskýmdozorcom, dekanom, a prísediacim Svätej stolice. Vydal samostané práce z francúzskej, nemeckej, a cirkevnej literatúry a pracoval na dejinách premonštrátskeho rádu. Bol riaditeľom rádového profesorského ústavu v Budapešti a taktiež vikárom apoštol. administrátora.


Zdroj: Foto: http://www.jasov.sk/uploads/images/foto/klastor.jpg

štvrtok, 6. novembra 2014

Bulla Karol, dr.

komisár politickej správy v Zlatých Moravciach počas prvej ČSR. Narodil sa 8. februára 1904 v Szombathelyi. Študoval v Trstenej, v Dolnom Kúbine a právo v Bratislave. Policajný trestný sudca, námestný okresný veliteľ hasičstva, podpredseda a referent Slov. ligy a klubu čsl. turistov, vedúci člen viacerých miestnych kultúrnych a národných spolkov.

streda, 5. novembra 2014

Szmida Koloman

rímskokatolícky prepošt farár, radca Svätej stolice v Nitre. Narodil sa 25. septembra 1864 v Nitre. Študoval v Nitre a Ostrihome. Pôsobil v Považskej Bystrici, v Kysuckom Novom Meste a v Nitre. V roku 1904 zničil požiar Kysucké Nové Mestoa a on zorganizoval zbierku pre postihnutých požiarom, V roku 1910 sa stal farárom mesta Nitra. 

Klimo Vladimír dr.,

Advokát v Ružomberku. Narodil sa 5. september 1880 v Jamníku. Študoval v Banskej Bystrici, v Kežmarku a právo v Budapešti. Predseda Sväzu slovenských advokátov odbočky v Ružomberku, právny zástupca Ľudovej banky a Remeslenického spolku. Bol členom mestského zastupiteľstva a člen mestskej rady. Dva roky bol v ruskom zajatí.

Mauréry Rudolf

Narodil sa 18. 7. 1909 v Kňažiciach dnes Žitavany. Kňazom sa stal 18. 6. 1933 a začal kaplánovať v Zlatých Moravciach. Tu sa zdržal jeden rok. V ďalšom období bol v Čachticiach, Častej a znova Čachticiach. V ďalšom roku bol v Ipeľskom Sokolci a Modre. V roku 1936 v Podunajských Biskupiciach a znova v Modre. V nasledujúcom roku je kaplánom v Hájskom a tam si v roku 1939 dokončil doktorát z teológie. Po roku je v Šoporni, najskôr ako kaplán a neskôr ako správca farnosti. Po dvoch rokoch je školským dekanom pre nitriansky dekanát. Od 1. 1. je farárom na svojom poslednom mieste, v Tesároch  nad Žitavou. V roku 1947 bol aj tu školským dekanom svätobeňadického deknátu a zároveň držal duchovnú správu Zlatomoraveckého gymnázia. V roku 1948 je už riadnym okresným dekanom. Zomrel 14. februára 1970 v Tesároch, ale nechal sa pochovať v rodisku.

Tomáš Akvinský

Tomáš Akvinský, sv. (1225 – 1274) rehoľník, filozof, teológ, učiteľ Cirkvi. V roku 1244 vstúpil do novozaloženého rádu dominikánov. Teológiu študoval v Paríži a Kolíne nad Rýnom, kde bol jeho učiteľom vynikajúci teológ a polyhistor Albert Veľký. Pôsobil na viacerých univerzitách a dominikánskych školách v Nemecku, Taliansku a Francúzsku. Zomrel na ceste na všeobecný koncil v Lyone. Hoci patril k najväčším filozofom a teológom kresťanstva, vždy zostával nábožným a skromným mníchom. Jeho vrcholným dielami sú Summa contra gentiles a summa theologica. V r. 1567 ho Pius V. vyhlásil učiteľa cirkvi. Tomášovi sa pripisuje aj autorstvo viacerých hymnických spevov na oslávenie Eucharistie. Jeho sviatok si pripomíname 28. januára. 

štvrtok, 30. októbra 2014

Kanonické právo

Katolícka cirkev – má svoj právny poriadok nijaká iná cirkev na svete nemá takýto status. Kanonické právo je suveréne právo. Štát uznáva Katolícke t.j. Kanonické právo. Katolícka cirkev má svoje aspekty. Hybnou silou kanonického práva na Slovensku po roku 1989 sa stali Sympózia kanonického práva Prvé sympózium kanonického práva na Slovensku sa konalo v roku 1971 v Spišskom podhradí. Do roku 2004 bolo 12 sympózií v tomto roku sa konalo od 6 do 10 septembra 2004 prednášali fundovaný odborníci zo zahraničia.
Kanonické právo sa javí ako vedou dominantnou. Základný kánon 221. Cirkev môže konať podľa noriem Práva. Normou sa spravidla stáva požiadavka na správanie alebo postup, ktorý vedie k uskutočňovaniu a ochrane určitej hodnoty alebo hodnôt. Z tohto hľadiska plnia normy funkciu prostriedku, nástroja realizácie hodnôt.  V práve by nemalo mať nikdy miesto ako sú pomsta a intrigy. Všade na svete Kanonické inštitúty rastu, len zatiaľ na Slovensku Inštitút Kanonického práva nemáme. Ako aj v právnom poriadku Slovenskej republiky sa súdy delia na tri inštancie t.j. na :

·        Okresný súd
·        Krajský súd
·        Najvyšší súd Slovenskej Republiky

Tak aj Cirkev má svoje súdy. Súdna štruktúra Cirkvi.

·        Diecézny tribunál ( Súd prvej inštancie )
·        Metropolitný druhostupňový súd
·        Tribunálom tretej inštancie je Rímska rota


Štýl Rímskej kurie. Postoj svätého Otca má vždy čisté rúcho vystupuje ako milujúci otec. Zákulisné veci riešia zaňho druhý. Kanonizovaná svätosť – sú tí čo sú vyhlásených za svätých. Od roku 1558 do roku 1978 bolo vyhlásených za blahoslavených 808 a s toho vyhlásených za svätých 296. Za 23 rokov pontifikátu Jána Pavla II do roku 2000 vrátane, vyhlásil 1284 blahoslavených s toho 455 za svätých. S toho vyplýva, že  Ján Pavol II vyhlásil o 476 blahoslavených a 159 svätých viac ako všetci Svätý otcovia za 420 rokov svojho pontifikátu. V práve musí vládnuť Pravda a spravodlivosť. Teológia musí byť na takej úrovni aby dokázala vstúpiť do dialógu zo svetom. 

Križko Pavol

Narodil sa 30. mája 1841 v Banskej Bystrici v rodine tkáča Samuela Križku, matka Júlia, rodená Palušková. Vyučil sa za tkáča, 1860 absolvoval gymnázium v Banskej Bystrici. Už počas gymnaziálnych štúdií zbieral slov. folklór, prispieval do slov. i čes. časopisov a zúčastňoval sa na národnom kultúrnom dianí. Na základe vedomostí získaných na gymnáziu a prehlbovaním si vzdelania v knižniciach sa Križko postupne vypracoval na popredného národnokultúrneho pracovníka a významného archivára i historika.
Od roku 1860 do roku 1872 pôsobil v Kremnici ako učiteľ a organista. V roku 1862 sa oženil s Máriou Marečkovou z Mošoviec a v Kremnici sa natrvalo pripútal kúpou rodinného domu. V prvom desaťročí pôsobenia v Kremnici popri učiteľskej a ľudovovýchovnej práci intenzívne študoval v Mestskom archíve. Patril k zakladajúcim členom matice slovenskej, teda zaplatil 120 zlatých, čo nebol malý obnos s prihliadnutím na príjmy Križku a jeho rodiny.
V roku 1863 sa zúčastnil zasadnutia prvého valného zhromaždenia Matice slovenskej. Organizoval a podporoval kultúrny život. Bol spoluzakladateľom Tovarišského spolku. Tento spolok slovenských remeselníkov sa sústreďoval najmä na vzdelávanie remeselníckej mládeže.
V roku 1872 ho menoval župan tekovsko-hontianskych banských miest Alexander Goldbrunner za archivára mesta Kremnice. Jeho úlohou bolo usporiadať archív počnúc najstarším listinným materiálom, ako aj mestskú registratúru od roku 1699. Archív dal do poriadku a vďaka veľmi pozitívnej správe Uhorskej historickej spoločnosti mu povolilo mestské zastupiteľstvo ročný osobný príplatok k platu vo výške 150 zlatých. 

streda, 29. októbra 2014

Haspra František

František Haspra sa narodil v Topoľčiankach 26. júna 1900 a zomrel 22. júla 1989 v Bojniciach. Bol rímskokatolíckym kňazom. Študoval a maturoval na gymnáziu v Banskej Bystrici (1911-1919). Teológiu študoval v Olomouci a Prahe. Za kňaza bol vysvätený 8. júla 1923. Pôsobil vo viacerých mestách ako kaplán (VrútkyPrievidzaBanská Bystirca). V Kremnici okrem kaplánskeho postu pôsobil aj ako profesor náboženstva na reálnom gymnáziu. Po smrti Jána Decheta ho nitriansky biskup E. Nécsey vymenoval za ordinára Banskobystrického biskupstva s právomocami kapitulného vikára. Diecézu viedol až do nástupu nového biskupa, Jozefa Feranca, v roku 1973. Zomrel 22. júla 1989 v Bojniciach, pochovaný je v Topoľčiankach.

Boh - stred spoločnosti

Keď je nám ťažko, potrebujeme okolo seba ľudí, rodinu, priateľov. Naša cesta životom je ako plavba ľoďou. Aj my sa môžeme nachádzať v nebezpečných situáciách. Boh však pri nás stojí v každom čase. Chce byť stále blízko nás. O tomto, že Boh má o človeka stále záujem, hovorí aj Žalm 139.

streda, 22. októbra 2014

Baťo Jozef, MSSCC

Narodil sa 26.9.1922 v Obyciach okr. Zlaté Moravce -  zomrel 2.2.1998 Štvrtok, okr. Trenčín, poch. v Obyciach. Základnú školu absolvoval vo svojom rodisku, potom pomáhal rodičom na gazdovstve. Keď 1. mája 1938 vo Svätom Beňadiku vstúpil k saleziánom, najprv im pomáhal pri hospodárstve, až v roku 1940 ho zaradili do noviciátu ako reholného brata. Prvé sľuby robil r. 1941 a druhé r. 1944 a večné v roku 1947. Medzitým pôsobil ako kostolník v Bratislave na Miletičovej ulici, neskôr pracoval vo vydavateľstve Don Bosco ako distributér časopisu Saleziánske zvesti. Keď r. 1949 vláda zastavila vydávanie náboženskej tlače, odišiel za kuchára na faru vo Váhovciach. Ako rehoľného brata ho počas tzv. barbarskej noci v apríli 1950 internovali v Šaštíne, Podolínci, Malackách, a napokon vo Svätom Beňadiku, odkiaľ sa mu podarilo újsť 12. februára 1951. Po krátkej návšteve rodičov sa skrýval v Bratislave. V januári 1952 prešiel cez hranice do Rakúska, v septembri sa cez hory dostal Talianska, kde potom pracoval ako knihár, neskôra ko tlačiar. V r. 1953 - 1955 absolvoval v talianskej Becchii učiteľský ústav, r. 1956 odišiel do miisií v Uruguaji, kde pracoval v tlačiarňach ako knihviazač. Kňazské svätenie prijal 1. februára 1981. Potom spravoval farnosť v Buenos Aires a v cirkevnej škole vyzučoval náboženstvo. Zahynul pri autonehode.

Mauchs Michal

Narodil sa v Prešove 30. apríla 1738. Zomrel 25.11.1802 v Tekovských Nemciach v okrese Zlaté Moravce. Bol náboženský spisovateľ, bernolákovec. Teológiu študoval v Trnave a na Pazmaneu vo Viedni, r. 1761 ho vysvätili za kňaza. Potom sa stal kaplánom v Novom Meste nad Váhom, v r. 1768-1782 bol farárom v Hradišti, neskôr v Slažanoch, od r. 1785 v Tekovských Nemciach. Bol riadnym členom bernolákovského Slovenského učeného Tovarišstva, prihláseným v jeho hlavnom stánku v Trnave. Tlačou vydal v bernolákovčine  knihu modlitieb a náboženských piesní pod názvom Zbroj Duše...(Zbrog dusse, s kterú ohňiwého Draka pekelného strilki sa odhánagu a dussa od knih zachránená bíwá.)

pondelok, 20. októbra 2014

Politická ideológia

Dnes pri čítaní L´Osservatore Romano ma zaujal článok s názvom Calming the perfect storm, ktorý bol venovaný Karolovi Wojtylovi. Svätému Janovi Pavlovi II aké je to pekné keď možete osloviť niekoho, že je svätý a viete že tu žil pred pár rokmi a zaujímavé však, ale odbočil som od témy. V tomto článku sa píše o tom, že v roku 2000, Josef Seifert, rektor Medzinárodnej akadémie filozofie v Lichtenštajnsku, poznamenal, že viac ľudí bolo zavraždených v 20. storočí, ako v ktoromkoľvek období v histórii. Podľa neho hlavným dôvodom prečo to tak je to že ľudia sú zabíjaný pod rúškom politických ideológii.

Zdroj: http://www.osservatoreromano.va/en/news/calming-perfect-storm 

piatok, 17. októbra 2014

Búda Jozef Prof.

Profesor bohoslovia v Banskej Bystrici. Narodil sa v Nemeckej. Študoval v Banskej Bystrici, Olomouci a v Prahe. Riadny profesor biblických vied na vysokej škole bohosloveckej v Banskej Bystrici, od roku 1933 výpomocný katechéta na reálnom gymnáziu, člen disciplinárnej komisie pre rímskokatolických učiteľov, obranca chudobných u cirkevného súdu v Banskej Bystrici. Člen okresného zastupiteľstva a okresnej finančnej komisie. Pôsobil v Detvianskej Hute, vo Sv. Kríži nad Hronom (Žiar nad Hronom), v Krupine, Detve, v Hriňovej a Radvani.

Černoch Ján

Ostrihomský arcibiskup a knieža-primas Uhorska. Narodil sa 18. júna 1852 v Skalici a zomrel v Ostrihome 25. júla 1927. Bol najvyšším cirkevným hodnostárom predprevaratového a poprevaratového Maďarska. V roku 1908 sa stal čanádsky biskupom. Pápežom Piom X. bol kreovaný na kardinála 25. mája 1914. Bol poslancom zvolený pri voľbách roku 1901 za skalický okres. 






Zdroj: 
            http://lexikon.katolikus.hu/C/Csernoch.html
            foto: http://ujember.katolikus.hu/Archivum/2003.10.12/0801.html

štvrtok, 16. októbra 2014

Alojz Zemaník

Alojz Zemaník sa narodil 3. apríla 1904 v Rakovej. Študoval v Šahách, Komárne a v Trnave. Kňazom sa stal 12. októbra 1931 a bol menovaný za kaplána do Tvrdošoviec. Od 1.1.1932 pôsobil už v Zlatých Moravciach. Bol aj katechétom a zakladajúcim členom Orla v Zlatých Moravciach. Dočasne išiel vypomáhať do Slovenského Mederu (dnes Palárikovo), ale znova sa sem vrátil. Pôsobil v Zlatých Moravciach od júla 1933, potom ho presunuli do Komárna, kde bol aj predsedom okresnej organizácie HSĽS. Od 1. septembra 1934 bol v Zohore, najskôr kaplánom a od roku 1938 a farárom. Tu bol počase miestnym predsedom strany v Zohore. Pôsobil tam síce oficiálne do roku 1950, a však dvakrát bol v 40. rokoch 20. storočia zatknutý 1943-1944 a 1947-1948 i od roku 1950 je zatknutý. V roku 1954 dostáva štátny súhlas a dostal sa do susedných Topolčianok pôsobil tu po p. farárovi Jakubovičovi a pred osv. P. kanoníkom Scheimerom. V roku 1962 už spravuje farnosť Veľké Zálužie do konca júna 1968.

Szevera Jindrich

Profesor v Zlatých Moravciach. Narodil sa 5. mája 1909 v Čechách. Študoval na akademii výtvarných umení v Prahe, na filozofickej fakulte a technike. Profesor kreselenia. Prispieval do kulturno-politických časopisov. V Zlatých Moravciach pôsobil od r. 1934. Bol známym sochárom a maliarom. Usporiadal výstavy súkromné so značným úspechom a zúčastnil sa výstavy Umeleckej besedy.

Bob Ján

Ján Bob bol rímskokatolícky spravca fary v Novej Dedine. Narodil sa 25. apríla 1884 v Chyzerovciach. Pokrstený bol miestnym pánom farárom Alojzom Reiterom. Študovl v Leviciach a v Banskej Bystrici. Predseda školskej stolice, predseda miestnej organizácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Ako kaplán pôsobil v Jastrabe, v Čiernom Balogu, Detvianskej Huti, Žarnovici, Kláštore pod Znievom a Bojniciach, ako administrátor v Kóši a Močiari. Ako farár v Brehoch. Pánu Bohu odovzdáva svoj 77 ročný život a 53 ročnú kňazskú službu v roku 1961. Pohrebné obrady odslúžil generálny vikár z Trnavy, vdp. Leopold Adamčík. 

Blaškovič Vojtech

Narodil sa 9. október 1898 v Tekovských Ladiciach. Študoval v Zlatých Moravciach a v Banskej Štiavnici. Je predsedom Úverného družstva, Okresnej jednoty učiteľov a miestneho Vzdelávajúceho spolku. Prispieval odbornými článkami do pedagogických časopisov.

streda, 15. októbra 2014

Tuháček Antonín

Riaditeľ meštianskej školy v Zlatých Moravciach. Na rodil sa 10. mája 1897 v Prahe. Študoval stredné školy v Prahe, učiteľský ústav v Bratislave. Prispieval do časopisov. Pôsobil v Zlatých Moravciach ako učiteľ na ľudovej škole do r. 1920 a od tej doby pôsobí na škole meštianskej.

Horváth František Dr.

Dr. František Horvath sa narodil vo Frankenau v Burgenlande 17. decembra 1884. Frankenau je obec v Rakúsku v spolkovej krajine Burgenland v okrese Oberpullendorf asi 3 km od mesta Oberpullendorf. Študoval na školách Frankenau v Burgenlande v svojom rodisku, Kőszegu a univerzitu vo Viedni. Bol katechéta na meštianskej škole, predseda finančnej komisie obce, predseda predstavenstva Legiobanky. Spolupracovník odborných časopisov. Od začiatku prvej svetovej vojny 1914 po svetovú hospodársku krízu 1931 pôsobil vo Velčiciach. Z Velčíc odišiel do Zlatých Moraviec, kde sa stal i dekanom. Rímskokatolíckym dekanom bol od roku 1929 zastupujúcim v Zlatomoraveckom dekanáte.

pondelok, 29. septembra 2014

Sekularizmus

Sekularizmus je zosvetšťovanie náboženských hodnôt, je to proces odchodu od náboženstva, ktorý sa odohrával na úrovni inštitúcii aj na odchode od viery v Boha  u veriacich. Sekularizmus bezbožníctvo je zreteľné protináboženská ideológia jednoznačne smerujúca k zničeniu všetkých foriem a prejavov náboženstva v osobnej i spoločenskej rovine. 

Útek do Egypta

Po ich  odchode sa Jozefovi vo sne zjavil anjel a povedal: Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil. On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“

Zeus

Meno najvyššieho gréckeho boha je príbuzné indickému Dyaus, staronenemeckému Ziu a latinskému Jupiter, kde zaznieva spoločný indoeurópsky koreň div, čo znamená: hádzať, strielať, blýskať, preto i Zeusje predovšetkým pánom bleskov a hromov. Je premenlivý ako nebo, nad ktorým vládne, a podchvíľou ukazuje inú tvár. Je to naozaj mocný boh. Keby sa lano zo zlata upevnilo na vrchole neba a keby sa naň zavesili všetci bohovia a všetky bohyne, nevládali by stiahnúť Dia na zem. Ale keby on sám trhol tým lanom, všetkých bohov aj s morom a zemou by zdvihol do výšky a priviazal ku skale na Olympe. Aspoň on sám sa takto chvastal. Ares boh vojny, ktorý sa málo čomu tak dobre rozumel ako všetkému, čo sa týkalo fyzickej sily, sa nahlas rozčuľoval: "Nepopieram, že Zeus je silnejší a mohutnejší ako každý z nás, ale že by sme všetci spolu pred ním tak málo znamenali, to mi nijako nejde do hlavy."

sobota, 20. septembra 2014

Artemis

Artemis bola Apolónova sestra. Bola rovnako krásna ako on, nemyslela však na manželstvo a zostal naveky pannou ako Aténa. Dostal sa jej prívlasok Čistá a všeobecne sa vedelo, že mužom nedovolí na seba ani pozrieť, o čom sa najbolestnejšie presvedčil mladý Aktalón. Artemis bola ozajstná kráľovná lesov.

piatok, 19. septembra 2014

Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili.
Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim.
Potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz; väčšina z nich žije doteraz, niektorí už zosnuli. Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom a poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne.

Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou. Teda či už ja alebo oni takto hlásame a vy ste tak uverili.

Pekné ba priam nádherné čítanie i slová sv. Pavla v liskt Korinťanom. . 

streda, 10. septembra 2014

Dôvera

A teraz mu zverujem všetko. Veď je to Otec. Jeho prozretelnosť zahŕňa všetko. Z hlavy ti nespadne ani jediný vlas bez toho, aby nevedel prečo. Nepochybuj o jeho múdrosti. My nedokážeme pochopiť Božie cesty. Dôveruj mu preto úplne, bezvýhradne. (Romano Guardini)

nedeľa, 17. augusta 2014

200 rokov od narodenia biskupa Štefana Lipovnickeho.

Dňa 13. augusta 2014 sa uskutočnila spomienková slávnosť - nedožitých 200 rokov od narodenia zlatomoraveckého rodáka Štefana Lipovnického biskupa vo Veľkom Varadíne dnešná Oradea. Slávnosť vyvrcholila o 17:00 hod. vo farskom kostole sv. Michala archanjela v Zlatých Moravciach. Hlavným celebrantom bol nitriansky biskup Mons. Viliam Judák. Spolu s ním celebrovalo vyše 20 kňazov i generálny vikár z Oradei Dr. József Fodor. Štefan Lipovnicky.

piatok, 18. júla 2014

Rodák z Veľkej Lehoty Štefan Gašparovič.

Kňaz Štefan Gašparovič rodák z Veľkej Lehoty by "oslávil" svoje 160 narodeniny. Narodil sa 24. júla 1854 na Veľkej Lehote. Kňazskú vysviacku prijal 1. augusta 1877. Od 13. októbra t. r. kaplánoval v Šuranoch a to 6,5 roka. Od 1. 7. 1884 bol kaplánom v Bánove. Tam pôsobil do 7. 3. 1885, kedy zaujal svoje prvé a posledné miesto ako farár vo Vysokej pri Morave (dodnes ľudovo zvanej Hochštetno). Tam dvíhal národné povedomie, rozširoval knihy a časopisy, agitoval pri voľbách za slovenčinu a práve preto bol neraz prenasledovaný. Povznášal tiež hospodársky blahobyt svojho ľudu, učil štepiť ovocie a vysádzal stromčeky po celej obci.
Zvláštnu starostlivosť venoval váhavým a nerozhodným, snažil sa ich udržať v katolíckej viere, bol nápomocný v pochybnostiach viery, šiel im v ústrety a preto, že im snáď niekedy urobil viac výnimiek, ako mohli zodpovedať, prišiel do konfliktu s Cirkvou. Láska, ktorú zosnulý k nim mal, je praná krvou jeho srdca. On nebol z tých, čo by boli to a ono slovo na váhu kládli, jeho unášala myšlienka a láska. Ak niekedy v tejto láske pochybil, iste chyboval z lásky a priateľstva. Bol verným synom Cirkvi, keď prinášal najťažšiu a najväčšiu obetu, on s nadšenosti pôsobil pre vieru aj v kruhoch, kde Božie slovo nie ľahko vnikalo. Bol kňazom naskrz čistým a zbožným. Všetky kňazské povinnosti plnil svedomito, miloval a pestoval modlitbu. Modlitbou mu bola aj veda. A tú istú lásku prechovával aj k tým, s ktorými bol zapletený do sporu. Nikdy to neboli osoby, ale vec, ktorú sledoval. (arcibiskup Philipp von Abert z Bambergu, nad jeho hrobom)
Umrel po ťažkej chorobe vo Viedni, 23. 12. 1907.

Farníci chceli ho mať pochovaného vo svojej obci a preto na vlastné trovy nechali ho previesť z Viedne. Veriaci niesli rakvu s nebohým zo zohorskej stanice v procesií. Pri 50. výročí posvätenia chrámu odkryli mu na kostole pamätnú tabuľu. 

pondelok, 2. júna 2014

Modlitba v živote kresťana

Modlitba je povznesenie duše k Bohu. Keď sa človek modlí, vstupuje do živého vzťahu s Bohom. Modlitba je veľkou bránou k viere. Ten, kto sa modlí, nežije už viac zo seba, pre seba z vlastných síl. Vie, že jestvuje Boh, s ktorým sa môže rozprávať a čoraz viac sa mu zverovať. K životu kresťana patrí každodená modlitba. Modlitbe sa však nemožno naučiť tak ako nejakej technike. Modlitba je totiž dar, ktorý človek dostáva práve tým, že sa modlí. 


"Už prianie modliť sa je modlitba." (Georges Bernanos 1888 - 1948, francúzsky spisovateľ)


Foto: catholicfaith.org.uk

pondelok, 12. mája 2014

Marian Bláha (*11. 7. 1869 - +21. 8. 1943)



Dňa 5. júla 1869 vyhasol život veľkého Slováka a biskupa banskobystrického Štefana Moysesa. Celý národ ho oplakával ako svojho dobrého otca a vznešeného vodcu.
Avšak Božia prozreteľnosť sa postarala, aby sme dostali hodného nástupcu Moysesovho a o niekoľko dní po jeho smrti dňa 11. júla uzrel svetlo sveta pod Tatrami synček slovenských rodičov Marián Blaha. Ako kedysi pri narodení sv. Jána Krstiteľa, asi aj pri jeho kolíske pýtali sa rodičia a známi „Čo len bude z tohto dieťaťa?“ Veru, kto by bol mohol predpovedať, že na usilovného a nadaného žiaka čaká skvelá úloha v národe. Od zbožných a slovensky uvedomelých rodičov dostalo sa mu výbornej náboženskej a slovenskej výchovy.
Ľudovú školu v rodisku a strednú v Levoči skončil. Teologické štúdiá absolvoval v Spišskej kapitule. Vysvätený na kňaza kaplánoval najprv v Ždiari, potom v Ružbachoch, kde sa zoznámil s poľským grófom Andrejom Zámoyským, vysokej vzdelanosti mužom a horlivým katolíkom, ktorý si ho pozval za vychovávateľa svojich synov. Počas tejto úlohy mal hojnú príležitosť poznať široký svet a zoznámiť sa s vysokými aj panovníckymi kruhmi a dlhší čas študoval aj v archíve univerzity v Krakove a v Louvani v Belgicku.
R. 1907 zdržoval sa s rodinou Zámoyských práve v Ríme, keď Andrej Hlinka odpykával trest v segedínskom väzení. Blaha dôkladne poinformoval frófa Zámoyského o Slovákoch a o Hlinkovi a on na prosbu jeho a s jeho pomocou oduševnene a úspešne zastával Hlinkovu vec v Ríme.
Po skončení vychovávateľskej úlohy vrátil sa zase do duchovnej správy a bol kaplánom v Spišskej Kapitule, katechétom v Kežmarku, administrátorom v Gombáši (dnes Hubová) a odvšadiaľ usilovne posielal svoje články v obrane Hlinkovej do skalických Ludových novín.
Krátko pred vypuknutím svetovej vojny stal sa hlavným jednateľom Spolku Svätého Vojtecha v Trnave. Po prevrate vláda česko-slovenskej republiky dala mu rôzne aj diplomatické úlohy. V tej práci bol vyvolený za kapitulského vikára spišskej diecézy.
R. 1920 vymenovaný bol za biskupa banskobystrického. Celý jeho život a všetky jeho práce pozlacujú jeho vzácne vlastnosti, ktorými vysoko vynikal nad ostatnými.
Celý čas svojho kňazstva vyplnil usilovným štúdiom najmä cudzích jazykov a literatúr svetových a cirkevných dejín. Ovládal dokonale niekoľko cudzích svetových rečí. V histórií málokto sa mu vyrovnal.
Jeho vystupovanie bolo Šľachetné a impozantné, rečnícky talent uchvacujúci. Za biskupské heslo zvolil si: „Tichí budú vládnuť zemou.“ Tohto hesla sa držal dôsledne i v spravovaní svojej diecézy. Bol súcitným a milosrdným otcom chudobných. Bol štedrým mecénom rôznych cirkevných a národných ustanovizní.
Dobrota a šľachetnosť jeho srdca ukazuje sa hlavne v konaní skutkov milosrdenstva s uväznenými. Na stovky iste počet väzňov, najmä politických, ktorých sa zastával. Za oslobodenia slovenského martýra + Jozefa Kačku počas svetovej vojny išiel orodovať až k panovníckej rodine.
V prevratovej dobe často chodieval do Trnavy navštevovať väzňov na Špilberk a intervenoval za ich prepustenie. Chodil k Hlinkovi po prevrate do väzenia a mal starosť o neho. Nebohého dekana Mateja Bučku vyslobodil zo žalára. Bol on opravdivým biskupom všetkých. S rovnakou dôverou prichádzali k nemu Slováci, Česi, Nemci alebo Maďari, katolíci a evanjelici. Neškodil nikomu nikdy. Jeho otcovskú starostlivosť cítila nadovšetko jeho diecéza.
Preto má biskup Marian Blaha v duchovnom a kultúrnom vývoji národa nehynúce zásluhy a história bude o ňom hovoriť ako o druhom Moysesovi.


štvrtok, 8. mája 2014

Birmovka v Detve 1937

Sviatosť birmovania z roku 1937 v stredoslovenskom meste Detva, ktorú vysluhoval vtedajší Banskobystrický biskup Marian Bláha. Narodil sa v Liptovskom Hrádku 11. júla 1869 -  † 21. augusta 1943. Študoval na gymnáziu v Levoči, kde aj zmaturoval. Štúdium teológie ukončil v roku 1892 v Spišskej Kapitule. Za kňaza ho 29. júna 1892 vysvätil spišský biskup Pavol Smrečáni. Po vysviacke pôsobil rok ako kaplán v Ždiari. Od 29.6.1893 do 30.10.1895 bol kaplánom v Nižných Ružbachoch následne sa stal kaplánom v Kežmarku. Do roku 1903 pôsobil ako vychovávateľ v rodine grófa Andreja Zamoyského na zámku v Starej Ľubovni.


Nedeľa Dobrého Pastiera 2014

Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.
Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.
Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“


Ježiš hovorí toto podobenstvo farizejom, lebo sa hrdo vystatovali, že sú pastiermi ľudu. V tomto podobenstve im Ježiš ukázal, že sú len nájomníkmi, najatými strážcami, ktorým vonkoncom nezáleží na zverenom stáde. Toto podobenstvo je namierené na farizejov. (Jn 9,40). "Aký pastier také ovce"

sobota, 26. apríla 2014

Prečo sláviť svätú omšu v kostole?

Biskupovi sa nechcelo vyliezť zo svojej vyhriatej postele a pohodlného domu, aby šiel do kostola. Samozrejme, eucharistiu nemusíme sláviť iba v kostole. Sám som bol svedkom keď sa svätá omša slávila niekde inde ako v kostole či už to bolo v dome, na poliach, na horách, na lodiach, dokonca ja v krčme. Napriek tomu je dobré, že zvyčajne chodíme na naše slávenia práve do kostola. Kostoly nám pripomínaju, že sme pútnikmi.

piatok, 25. apríla 2014

Čo mám to ti dám.

Peter a Ján vystupovali o tretej hodine do chrámu na popoludňajšiu modlitbu.
Práve prinášali istého muža, ktorý bol od narodenia chromý. Denne ho kládli k chrámovej bráne, ktorá sa volá Krásna, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu. Keď videl vchádzať do chrámu Petra a Jána, prosil, aby mu dali almužnu.
Peter sa naň s Jánom zahľadel a povedal: „Pozri sa na nás!“ On sa na nich pozrel a čakal, že od nich niečo dostane.
Ale Peter povedal: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ Chytil ho za pravú ruku a zodvihol ho.
Vtom mu spevneli nohy a členky, vyskočil, postavil sa a chodil. Vošiel s nimi do chrámu, chodil, vyskakoval a chválil Boha.
Všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha, a poznali ho, že je to ten, čo sedával pri Krásnej bráne chrámu a žobral. A naplnil ich úžas a vzrušenie nad tým, čo sa s ním stalo.

Svätý Jánovia

V poslednú aprílovú nedeľu boli vyhlásení za svätých dvaja Jánovia pápeži. Ján XXIII. a Ján Pavol II. Pápež František na Petrovom stolci stanovil poslednú aprílovú nedeľu v roku 2014 ako deň svätorečenia 30.9.2013. Jeden zvolal Druhý Vatikánsky koncil a druhý ho ukončil.

pondelok, 21. apríla 2014

Ježiša možno zradiť...

Tieto slová ma dnes zaujali.
„Ježiša možno zradiť aj pre iné odmeny ako tridsať strieborných. Krista zrádza ten, kto zrádza vlastného manžela či manželku. Ježiša zrádza Boží služobník, ktorý nie je verný svojmu stavu, alebo ktorý miesto toho, aby pásol stádo, pasie sám seba. Ježiša zrádza každý, kto zrádza vlastné svedomie,“ povedal vo veľkopiatkovej homílii pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa

streda, 9. apríla 2014

V čom je omyl Jehovistov?

Mojžiš povedal Bohu: "Ja pôjdem k Izraelitom a poviem im: Boh vašich otcov ma poslal k vám. Oni sa budú pýtať: Aké je jeho meno? A čo im odpoviem? Boh povedal Mojžišovi Ja som ktorý som!"
Mojžiš poznal pravého Boha, poznal i jeho meno EL-mocný, opytuje sa však na meno asi preto, lebo žil predtým aj sám v Egypte a má prísť k ľudu, čo v Egypte pozná mnoho egyptských bohov. Aj faraón sa bude vypytovať na meno Boha, ktorý Mojžišovi zveril úlohu vyslobodiť Izraelitov z Egyptskej krajiny. Meno Boh je všobecné, najmä keď myslíme, že v Egypte uctievali všeliakych bohov, bolo teda treba vedieť meno Izraelitom vlastného Boha, a to také, ktoré vystihuje jeho podstatu, najvlastnejší prívlastok. Podľa predstavy tamojších ľudí každá krajina a národ má svojho vlastného Boha, a to také, ktoré vystihuje jeho podstatu. 
Boh vypočul Mojžišovu požiadavku a oznámi mu svoje meno. Toto rozprávanie, jedno najpodstatnejších v Starom zákone, stavia nás pred dva problémy: prvý - filologický, ktorý sa týka etymológie mena "Jahve" a druhý exegeticko-teologický. Vysvetliť Božie meno Jahve je problém, ktorý sa dodnes nepodarilo uspokojivo vyriešiť. Najprijateľnejšia mienka hovorí, že tu treba vidieť hebrejské sloveso "hayah" (byť, jestvovať). Niektorí bádatelia v ňom vidia príčinnú formu tohto slovesa "dať bytie, priviesť k jestvovaniu". Pod spoluhláskovým tatragram YHWH židovskí masoreti neskôr dopisáli samohlásky iného Božieho mena "Adonaj", aby čitatelia upozornili, že tam kde je Jahve, má z úcty k Božiemu čítať Adonaj, čo prekladáme do slovenčiny "Pán". Meno Jehova, ktoré vzniká spojením tetragramu s masoretskými samohláskovými znakmi, teda vôbec neexistuje a nemá svoj tvar ničím odôvodnený. 

Súvisiace články:

piatok, 28. marca 2014

Pápež František o sv. kňazstva

 Tí, ktorí sú vysvätení, sú postavení do čela spoločenstva. Sú teda na čele! Áno, avšak to pre Ježiša znamená vložiť svoju autoritu do služby, ako to on sám ukázal a čomu učil svojich učeníkov týmito slovami: «Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom.

Kresťanstvo pochmúrne náboženstvo

Ktosi počul, ako sa mladé dievča modlí:"Bože, daj, nech sa všetci zlí ľudia stanú dobrými, a všetci dobrí nech sa stanú sympatickými."
Kratky text myslím si azda výstižný.

pondelok, 17. marca 2014

Vojna medzi nami

Koľko je vojen medzi ľudmi i v rozličných spoločenstvách katolíckej cirkvi. V našom meste na ulici, nevraživosť v práci, koľko je vojen pre závisť či žiarlivosť aj medzi kreesťanmi! Duchovná lahostajnosť, rutina, zvyk vedú niektorých kresťanov k tomu, že sa začnú snažiť o hľadanie moci, prestíže, pôžitku alebo ekonomickej istoty. Navyše niektorý prestávajú žiť srdečnú prináležitosť k Cirkvi či to je z dôvodu spomínaného vyšie alebo môže byť dokonca zo zlého príkladu vrchných predstaviteľov spoločenstiev i blýzkych ľudí. O čo sa snažia týto ľudia? Zlepšiť si ekonomické postavenie či dokonca postavenie v spoločnosti? Uvedomujú si títo ľudia, že prinášajú zlý príklad mladším ľuďom. I Svätý Otec František v apoštolskej exhortácii EVANGELII GAUDIUM píše: "Som preto veľmi nešťastný, keď v niektorých spoločenstvách, ba dokonca aj medzi zasvätenými osobami vidíme, že dávajú priestor nenávisti, rozdeleniu, klebetám, ohováraniu, pomste, žiarlivosti, túžbe presadiť vlastné myšlienky za akúkoľvek cenu, dokonca aj za cenu prenasledovania, ktoré vyzerá ako neúprosný hon na čarodejnice. Koho chceme evanjelizovať takýmto správaním?" Nejavia sa potom tieto spoločenstvá ako "mafiánske spolky"?  

Alojz Martinec (*26.8.1917 - +2.3.1996)

 Dňa 26. augusta 1917 sa narodil v obci Čierne Kľačany prof. ThDr. Alojz Martinec. Bol prvým naším rodákom, ktorý vôbec v histórii obce odišli študovať na gymnázium v Zlatých Moravciach. Teológiu študoval v rokoch 1938 – 1943 na bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po jej ukončení bol 23. júna 1943 vysvätený za kňaza. Doktorát z teológie získal obhajobou dizertačnej práce z odboru katolíckej morálky na tému Trest smrti a štátna autorita (1946). Alojz Martinec najprv pôsobil ako kaplán v Dolnej Krupej (1943) a Novom Meste nad Váhom (1944). V rokoch 1946 – 1948 vyučoval Náboženstvo v Trnave na biskupskom gymnáziu. Neskôr sa stal správcom farnosti v Dolnej Krupej (1948 – 1958).
Od roku 1953 pôsobil  na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po nástupe na fakultu sa habilitoval prácou Biblické prednášky zo Starého zákona, ktorá vyšla knižne v roku 1965, ako skriptum pod zmeneným názvom Prednášky z biblickej archeológie. Druhé vydanie tejto publikácie vyšlo v roku 1969.
O roku 1965 bol profesorom Starého zákona, biblických vied, neskôr aj archeológie a biblických jazykov. Dvakrát zastával akademickú funkciu prodekana (1953 – 1957 a 1965 – 1968). V bratislavskom kňazskom seminári vykonával aj funkciu prefekta a neskôr vicerektora.
Od roku 1958 spravoval kostol v Bratislave – Podhradí a od roku 1971 Kostol Navštívenia Panny Márie milosrdných bratov v Bratislave. Roku 1973 Alojz Martinec bol ustanovený za cirkevného sudcu a kanonika Družnej kapituly Dómu sv. Martina v Bratislave.
Absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov: Rakúsko, Taliansko, NDR (1967), Juhoslávia, Bulharsko, Grécko, Cyprus (1968), Rumunsko, Grécko, Turecko (1969) a inde.
Odborne sa zameriaval na najnovšie otázky biblickej a kresťanskej archeológie (napr. štúdia Biblickoarcheologická zvláštnosť o Šalamúnovej čaši, 1963).
Prekladal z hebrejčiny a arabčiny, najmä biblické texty. Napísal veľa článkov predovšetkým do katolíckych novín, Duchovného pastiera.
Zaslúžil sa o liturgickú reformu na Slovensku. Lektoroval  Lekcionár I – XIII (Trnava 1969 – 1972), spolupracoval na preklade Rímskeho misála a ďalších liturgických kníh. Redigoval Katolícke noviny a v rokoch 1978 – 1984 bol ich šéfredaktorom.
Zaujímal sa aj o základné otázky teológie a kresťanskej filozofie. Túto širokú intelektuálnu sebarealizáciu mohol v časoch totality dosiahnuť len vďaka tomu, že už od roku 1952 sa stal aktívnym členom Mierového hnutia katolíckych duchovných a po roku 1973 Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris.
Ako biblistu Alojza Martinca si veľmi váži a oceňuje jeho prácu historik Ján Letz. Preslávil sa najmä štúdiou Biblická exegéza a demytologizácia (Duchovný Pastier 44 (1969), č.1). Zdôrazňoval v nej, že normou pre správny postoj k tomuto problému je konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum. Východisko pre riešenie problému nachádza v rozlíšení medzi reálno-historickými a mytologickými náboženstvami. Odvrátiť sa od Svätého písma a považovať jeho pravdy za relatívne znamená návrat k mytológii. Preto zamieta racionalistické, väčšinou protestantské prístupy (najmä Bultmanovu náuku o tzv. demytologizácii) ako neprijateľné. Akceptuje modernú kritickú metódu spojenú s demytizáciou. Súhrn jeho názorov možno nájsť v Malom teologickom lexikóne (Bratislava 1977), do ktorého napísal heslá z biblickej teológie a religionistiky pod skratkou M.
Po roku 1989 spolupracoval na príprave ekumenického prekladu Svätého písma.
Prof. ThDr. Alojz Martinec sa snažil o presadenie, aby sa v Čiernych Kľačanoch zriadila farnosť Mons. Vincent Malý si spomína na Alojzov sen:
„Už dávnejšie sníval o tom, aby Kľačany boli raz osobitnou farnosťou, boli sme totiž filiálkou Zlatých Moraviec. Najmä na jar roku 1968 sme o tom obaja hovorili aj na spoločnom stretnutí s občanmi. No veci sa pre známe politické okolnosti nemohli riešiť. Farnosťou sme sa stali 1. mája 2001.“
Prof. ThDr. Alojz Martinec zomrel 2.3.1996 pochovaný je na miestnom cintoríne v Čiernych Kľačanoch.

Literatúra:
ARCHÍV FARSKÉHO ÚRADU ZLATÉ MORAVCE: 
BAJANÍK, S.: Náš rodák prof. ThDr. Alojz Martinec. Čierne Kľačany: MoMS. 2007.
DLUGOŠ, F.: Katolícka cirkev v okovách. Ružomberok : Verbum – vydavateľstvo Katolíckej univerzity, 2010, 331 s.

piatok, 7. marca 2014

Pôstne obdobie "2014"

Popolcovou stredou sa pre kresťanov začína obdobie pôstu a pokánia. Štyridsať dňoví pôst je duchovnou prípravou na oslávenie Pánovho zmŕtvychvstania. Je to čas duchovnej prípravy veriacich na slávenie Veľkonočných sviatkov. V čase pôstu sa obvykle nekonajú zábavy na znamenie vážnosti tohto obdobia, pripomínajúceho utrpenie a smrť Ježiša Krista. Zodpovedá tomu aj fialová farba chrámového rúcha kňazov v katolíckej cirkvi v období pôstu. Hlavným zmyslom Popolcovej stredy je pripomenúť dôležitosť prehĺbenia viery v Boha i lásky k blížnym. Popol pripomína človeku jeho pôvod zo zeme a skutočnosť, že sa do zeme vráti, vyzýva na pokoru a k pokániu. Popolcová streda je dňom prísneho pôstu. Na deti do 12 roku života sa pôstna disciplína nevzťahuje. Katolíci vo veku 18-60 rokov  života sa môžu len raz dosýta najesť. To isté platí aj na veľký piatok. V tento deň nemôžeme spraviť iný skutok len sa zdržať mäsitého pokrmu.
Symbolika popola. Popol je už svojím pôvodom prirodzeným znamením pominuteľnosti. Pripomína človeku pád do hriechu a jeho následky. Na začiatku pôsteneho obdobia, na Popolcovú stredu, sa značia čelá veriacih popolom z ratolestí použitých na Kvetnú nedeľu v predchádzajúcom roku. Na kresťanskom Západe siaha história tohto obradu do 7. storočia, do čias pontifikátu pápeža Gregora 

Pôstne posolstvo Svätého otca Františka zo dňa 6.3.2014: Niektorí sa postia, aby schudli a boli vo forme. Iní preto, že ani nemajú možnosť, ako sa postiť nepretržite. Pôst ako prorocké gesto pripomína, že hmotné dobrá nemôžu byť jediným cieľom kresťana. Bohu sa páči pôst vedúci k hlbšiemu záväzku voči hodnotám Božieho kráľovstva: spravodlivosti, láske, mieru a solidarite...
  ätého
Foto: Catholic News Service photo/Paul Haring Veľkého. 

štvrtok, 27. februára 2014

Zlo

Satan sa prediera cez zúrivo bojujúce armády k mohutnému archanjelovi Michalovi, ktorí stojí na čele verných. Mocní velitelia sa stretávajú v boji. Michal stojí zoči-voči zradcovi, Luciferovi:
Pôvodca zla, neznámy, kým si sa nevzbúril, ... 
... zničil si úžasný pokoj neba a do prírody vniesol utrpenie, nestvorené, kým si sa neprevinil vzburou.
Vlial si svoju zlobu do tisícov, kedysi statočných a verných, ktorí teraz zradili .... 
Nebo vás vyháňa.

"Zo všetkých zlých ľudí sú najhorší zlí pobožní ľudia.
Zo všetkých stvorených bytostí je najhoršia tá, ktorá pôvodne stála v bezprostrednej blízkosti Boha"
(C.S.Lewis)

No slová nestačia. Bojovníci začnú okolo seba pomaly krúžiť, stúpajú hore do výšav, pripravujú sa na záverečný útok. 
... No meč Michalov z Božej zbrojnice bol nezadržateľný, mohutnú a presne zasadenú ranu nič nedokázalo zastaviť narazil na meč Satana, obrovskou silou zasiahol klesajúceho, napoly roztínal, rýchlym, pohotovým úderom prenikol do hĺbok, preťal mu pravý bok. Vtedy Satan prvýkrát spoznal bolesť.

Protižidovská vyhláška

Nariadením ríšskeho protektora z 21. júna 1939 vstupovali na územie protektorátu (Čiech a Moravy) do platnosti protižidovské norimberské zákony. Nacisti v prvej fáze okupácie podporovali emigráciu Židov. V Prahe dokonca vznikla zvláštna ústredňa pre Židovské vysťahovalectvo. Viac ako polovici českých Židov sa v rokoch 1938 až 1941 podarilo emigrovať. V novembri 1941 nacisti nútenú emigráciu zastavili. Na fotografii je vyhláška proti Českým židom.

Láskavosť sv. Františka

Namiesto dlhej kázne vám tu poviem jednu historku. 
Zdalo sa mi, že som kráčal alejou u Porta Suzza a pred kasárňami. Tam som spozoroval akúsi ženu, ktorú som považoval za predavačku pečených gaštanov, lebo nad ohňom otáčala valec. Myslel som si, že v ňom pečie gaštany. Obdivujúc zvláštny spôsob pečenia gaštanov, pristúpil som bližšie, vidiac, že cylinder sa naozaj otáča. Opýtal som sa ženy, čo pečie na takomto aparáte. Ona odpovedala: „Pečiem lahôdky pre saleziánov.“
„Čože? Lahôdky pre saleziánov?“
„Áno“, povedala a hneď otvorila cylinder a ukázala mi. Rozoznal som cukríky rôznych farieb. Boli oddelené platňou: jedny boli biele, iné červené a iné čierne. Videl som na nich zrazený cukor, ktorý sa podobal dažďovým kvapkám alebo čerstvo napadnutej rose. Táto rosa bola niekde postriekaná červenými škvrnami.
Opýtal som sa ženy: „Dajú sa jesť?“
„Áno“ a hneď mi podala.
Potom som sa spýtal: „Prečo sú niektoré kúsky červené, iné čierne a iné biele?“
Žena odpovedala: „Biele nestoja mnoho námahy, lebo ich možno ľahko postriekať, červené stoja krv a čierne život. Kto ich okúsi, ten nepozná námahu, nepozná smrť.“
„A zrazený cukor, čo znamená?“
„Je znakom sladkosti svätca, ktorého ste si vzali za vzor. Táto rosa znamená, že sa treba hodne a mnoho potiť, aby ste zachovali túto sladkosť, lebo mnohokrát treba prelievať i krv, aby sme ju nestratili.“
Užasnutý som sa chcel ďalej dopytovať, ale ona mi viacej neodpovedala. Ja som sa poobzeral ďalej svojou cestou, zamyslený nad tým, čo som počul. Ale sotva som spravil niekoľko krokov, stretol som sa s don Piccom a s inými našimi kňazmi. Všetci boli zdesení a zarazení. Vlasy sa im hrôzou ježili. Opýtal som sa ich: „Čo sa stalo?“
„Keby ste vedeli... keby ste vedeli?“, odpovedal don Picco.
Naliehal som, čo je nové a tu on znova: „Keby ste vedeli... Videli ste tú ženu, ktorá piekla lahôdky?“
„Áno a čo ďalej?“
Zdesene pokračoval: „No, hovorila mi, aby som vám povedal, aby ste sa postaral, aby vaši synovia pracovali a pracovali.“
Hovorila: „Nájdu mnoho tŕňov, ale i hodne ruží. Povedz im, že život je krátky a žatva hojná. Život je samozrejme pred Bohom krátky, keďže je pred ním chvíľkou, ničím.“
„No... a čo sa nepracuje?“
Ona na to: „Áno, pracuje sa, ale nech sa pracuje!“
Potom som už nevidel nikoho a udivený som sa ponáhľal do oratória, kde som sa prebudil.
Túto historku som vám chcel povedať. Nazvete ju azda podobenstvom, bájkou alebo výmyslom, ale na tom záleží veľmi málo. Rád by som však bol, keby ste si zapamätali to, čo povedala tá žena don Piccovi a ostatným, aby sme sa cvičili v láskavosti nášho svätého Františka a aby sme vždy a mnoho pracovali.

štvrtok, 20. februára 2014

Neomylnosť Svätého Písma

Neomylnosť Svätého Písma spočíva v tom, že v ňom nie je nijaký omyl ani klam, pokiaľ ide o učenie, od ktorého závisí spása človeka. Neomylnosť Písma teda neznamená, že v Biblii, ktorá je Božím slovom, niet omylu z hľadiska historických alebo prípadných vied, ale že Sväté písmo bezpečne, verne a bez omylu učí pravdu dôležitú pre spásu. V tomto zmysle stojí za Bibliou Božia autorita a má záruku neomylnosti.

nedeľa, 9. februára 2014

Štefan Lipovnicky


Štefan Lipovnicky (*15.8.1814 - + 12.8.1885) Začal študovať na gymnáziu v Komárne, pokračoval na právnickej akadémii v Rábe, teológiu ukončil v Trnave. V roku 1837 ho vysvätili za kňaza. Začal pôsobiť ako kaplán a kazateľ v Dvoroch nad Žitavou. V roku 1841 nastúpil za arcibiskupského archivára, od roku 1844 bol prímasov archivár i knihovník. Roku 1846 sa stal mestským farárom v Komárne, kde ho vymenovali za archidiakona a roku 1847 za čestného benediktínskeho opáta. Po porážke revolúcie roku 1849 ho odsúdili na smrť a väznili v Kufsteine, Bratislave, vo Veľkom Varadíne, roku 1853 bol amnestovaný. Rok pôsobil ako knihovník v Ostrihome. Roku 1856 ho vymenovali za ostrihomského opáta, roku 1860 pôsobil ako farár v Nových Zámkoch a roku 1861 sa stal ostrihomským kanoníkom. Od roku 1863 bol farárom v Ostrihome roku 1866 ho vymenovali za miestodržiteľského radcu a titulárneho biskupa. Roku 1868 bol vysvätený za biskupa vo Veľkom Varadíne. Zúčastnil sa Prvého vatikánskeho koncilu v roku 1872 sa stal tajným radcom, pápežským komorníkom, rímskym grófom a vyznamenali ho Veľkokrížom jeruzalemského Radu Svätého hrobu, zároveň Radom železnej koruny I. triedy. Tlačou vyšli jeho kázne a pastierske listy. Az aranymiesés áldozár vándorpályája (Kňaz so zlatou omšou na vandrovke – príležitostná kázeň, Ostrihom 1857), Az igaz élet ... (Skutočný život ... – smútočná kázeň, Pešť 1866) Lipovniczki István püspők főpásztori kőzlevele... (Pastiersky okružný list biskupa Štefana Lipovnického..., Piešťany 1873).  

pondelok, 20. januára 2014

Poznávanie Boha v Biblii


Biblia hovorí o viacerých cestách od tvorov k Tvorcovi. O Bohu sa hovorí ako o bytosti, ktorá sa ukázala, zjavila praotcom – Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi – ktorá cez Mojžiša vyslobodila svoj ľud z egyptského otroctva, ktorá ho viedla cez púšť do Zasľúbenej zeme, ktorá ho napomínala v nevernosti, odmeňovala za vernosť a karhala za zlobu. Napokon je to bytosť, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi, ktorý je Božím obrazom v ľudskom tele.
Biblia teda hovorí o živom a osobnom Bohu, ktorý je človeku na pomoci, na ktorého sa možno obrátiť v každej ťažkosti, ktorý však volá a povoláva každého človeka do úzkeho spoločenstva so sebou prostredníctvom cirkvi. Podľa Biblie bol človek stvorený na Boží obraz a predovšetkým vo svojej slobode a zodpovednosti sa odlišuje od ostatného stvorenia, je odbleskom Božej veľkosti.
V novších spisoch Starého zákona a v Novom zákone nachádzame aj úvahy o možnosti poznávať Boha a o hlúposti jeho popierania: „Blázon si v srdci hovorí: Boha niet.“ (Žalm 52) Takýto nemúdry, o ktorom je reč, nie je nejakým hlupákom, ale človekom bezočivým a zlým, ktorý si z Boha nič nerobí, nechce ho poznať, nebojí sa jeho súdu a počína si tak, akoby Boha nebolo, akoby človek sám bol Bohom. Takýto praktický ateizmus je bláznovstvom. Popierať Boha, ktorý je všetko vo všetkom, Biblia charakterizuje ako uväznenie do seba samého a výraz poblúdeného srdca.
Naopak, myšlienka poznávať Boha bola pre prvotnú cirkev dôležitá, aby nadviazala misionársku komunikáciu voči pohanom. Apoštol Pavol povedal pred filozoficky naladenými poslucháčmi v Aténach na Aeropágu: Ľudia by mali hľadať Boha, „aby ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme...“ (Sk 17,27-28).

Poznávanie Boha v dejinách


Poznávanie Boha v dejinách
Vo všetkých dobách a na všetkých miestach mali ľudia náboženskú vieru. Verili, že svet je plný znakov a stôp, ktoré poukazujú na božstvá. Božské tajomstvo tušili niekedy v mimoriadnych prírodných javoch, v nádhere a veľkosti vesmíru, v dokonalosti živej prírody, v divoch mikrokozmu, v sile sopiek a zemetrasení, vo fascinujúcom stretnutí muža a ženy či vo vnútornom hlase svedomia.
Postupom času a rozvojom schopností vysvetľovať javy to už neboli mimoriadne udalosti, ale harmónia sveta a prírody, jej rozmanitosť, ktorá má predsa svoj poriadok, kde ľudia videli Božie stopy. Ako sa toto všetko dá ináč vysvetliť, ak nie zásahom vševediaceho a všemohúceho Ducha?
Tento úžas a uzáver stoja na začiatku každého náboženského zmýšľania a tu treba hľadať aj začiatok všetkých duchovných vied, na prvom mieste filozofie. Veľkí myslitelia všetkých čias a národov, skúmajúci hlbšiu skutočnosť, pôvod a príčiny sveta a vesmíru, sa znova a znova stretávali s predstavou Boha.
V európskej kultúre sa už od 6. storočia pred Kristom objavili myslitelia, ktorí si všímali náboženskú prax a jej tradície kritickým spôsobom a usilovali sa o poznanie Boha cestou rozumovej úvahy. Najvýznamnejšími z nich boli Sokrates, ktorý sa neustálym pýtaním a spochybňovaním snažil objaviť pravdu, ktorá je iná než veci a odpovede okolitého sveta. Ďalej to bol Platón, ktorý Boha hľadal v Idei dobra a krásna, ktorá sa nachádza mimo materiálneho sveta a Aristoteles, ktorý sa vo všetkých veciach tohto sveta snažil objavovať poslednú príčinu – nehybného hýbateľa. Mimo našej kultúry, v Ázii, vznikali v tom istom dávnom období významné myšlienkové prúdy, poväčšine mystickej povahy. Odvtedy sa množstvo mysliteľov až po súčasnosť zaoberá nevýslovným tajomstvom, ktoré sa skrýva za prírodou a najmä v samotnej ľudskej mysli a snažia sa ho rozumne osvetliť. Spomedzi najvýznamnejších mysliteľov v dejinách možno spomenúť Augustína, Tomáša Akvinského, Anzelma z Canterbury, Reného Descarta, Immanuela Kanta, Martina Heideggera a mnohých ďalších.
Filozofickému uvažovaniu o Bohu prikladáme veľkú dôležitosť, pretože môže naznačiť a prekliesniť cestu k objaveniu Boha. Hoci Boh nekonečne presahuje všetky ľudské poznávacie schopnosti, filozofické úvahy môžu jestvovanie Boha dostatočne odôvodniť. Boh filozofov však nie je priamo tým živým a osobným Bohom, o akom hovorí Biblia, avšak filozofickú a biblickú predstavu o Bohu nemožno ani jednoducho stavať do protikladu.

štvrtok, 9. januára 2014

Kritika náboženstva.




Vždy sa v dejinách našli ľudia, ktorí spochybňovali zmysel viery v božstvo a zavrhovali náboženskú prax. Pritom pod kritikou náboženstva si netreba predstavovať len niečo negatívne, lebo kritika môže viesť k očisťovaniu predstáv, odbúravaniu nerozumnej poverčivosti a mágie z náboženského života. Počnúc osvietenstvom v 18. storočí sa však náboženská kritika zintenzívnila a nadobudla široké rozmery. Túto situáciu spôsobili viaceré príčiny. Predovšetkým ide o prekonanie antickej a stredovekej predstavy o svete. Od čias Koperníka a Keplera vieme, že Zem nie je stredobodom vesmíru, okolo ktorého sa všetko točí. Darwin prišiel v 19. storočí s vývojovou teóriou, zahrňujúcou aj človeka. To otriaslo vierou v bezprostredné stvorenie sveta. Taktiež v oblasti morálky bola spochybnená skutočnosť hriechu, keď S. Freud objavil mechanizmy podvedomia a spochybnil slobodu a zodpovednosť človeka. Prírodovedci si stále viac nárokovali vysvetľovať svet bez Boha, čo viedlo k názoru, že Boha možno postrádať a že náboženstvo je prekonaným stupňom vo vývoji ľudstva. Človek v období novoveku takto dospel k presvedčeniu, že sa emancipoval, je konečne dospelý, schopný vysvetliť svet bez predpokladania mimosvetskej bytosti, a že nie je voči takejto bytosti zodpovedný.
Zároveň vznikli aj teórie „emancipovaného človeka“ o pôvode viery. Kritika náboženstva na jednej strane kritizovala odvolávanie sa náboženstva na Boha, na druhej strane vysvetľovali pôvod náboženstva rozličnými teóriami. L. Feuerbach vysvetľoval náboženstvo ako sebaprojekciu (výmysel) človeka, vlastných túžob a ideálov, ktoré si človek zosobňuje v postave Boha. K. Marx zase obviňuje náboženstvo, že sa snaží utešovať utešovať nešťastných a trpiacich ľudí namiesto toho, aby sa snažilo nepriaznivé spoločenské pomery meniť. Tak vychádza v ústrety vládnucim vrstvám a náboženstvo sa stáva ópiom ľudstva a ospravedlnením zlého sveta. Podľa S. Freuda sa veriaci človek v náboženstve podvedome snaží nachádzať detinské bezpečie v Božej prítomnosti, čo mu bráni, aby sa stal sám sebou a dospelým. Podľa týchto kritikov nám Boha nielen netreba, ale sa dokonca stáva prekážkou slobodnej sebarealizácie človeka a uvedomenia si zodpovednosti za svoj život. Nečudo, že Boha niektorí vyhlásili za mŕtveho vo vedomí dnešných ľudí (F. Nietzsche) a to nielen v mene vedy, ale aj v mene človeka a jeho slobody.
Prvýkrát v dejinách sa tak dnes rozmohol ateizmus ako masový jav a spoločenský život sa snaží postaviť na nábožensky neutrálny alebo sekularizovaný základ. Moderný ateizmus má mnoho tvárí a tak, ako má viera v Boha mnoho podôb, aj jej popretie v ateizme je rozličné. Dokonca aj my kresťania musíme priznať, že nás skľučuje pocit Božej neprítomnosti, že často vnímame iba jeho mlčanie, že ho v profánnosti každodennej skutočnosti takmer nemôžeme citeľnejšie dosiahnuť. Inokedy sa zase v každodennom živote správame tak, akoby Boha nebolo.
Najhorším typom ateizmu je ešte stále pretrvávajúci bojovný ateizmus, ktorý v úsilí vykoreniť náboženstvo používa nielen výmenu názorov, ale aj útlak, diskrimináciu a prenasledovanie veriacich. V demokratických krajinách prevláda skôr ateizmus ľahostajný. Akoby unavený v boji proti Bohu, nenapáda náboženstvo fyzicky ani spoločensky. Podľa neho je viera v Boha beztak prekonaná a posledné zbytky náboženstva vymrú samy od seba. Ateizmus slobody a oslobodenia hlása vymanenie človeka spod akejkoľvek závislosti, aj spod závislosti od všemohúceho Boha a náboženského „systému“, obmedzujúceho slobodu a potláčajúceho život spoločenstva. Mnohí ľudia sú vydesení skutočnosťou zla vo svete. Protestujú proti Bohu, ktorý je vraj vševediaci, všemohúci a dobrotivý, a predsa pripúšťa nezmyselné utrpenie. Otázka utrpenia nevinných je pre mnohých základným kameňom ateizmu. Napokon jestvuje skeptický a kritický ateizmus, zdržanlivý voči všetkým odpovediam. Podľa neho nemožno nájsť na náboženské otázky presvedčivú odpoveď, a preto sú nezmyselné. O Bohu možno podľa nich iba mlčať.
 

utorok, 7. januára 2014

Cirkev prekážka alebo pomoc vo viere.

Téma prebúdza u mnohých ľudí pocity neľúbosti a dráždi ich k odporu. Prečo dnes často počujeme vyjadrenia, Pána Boha verím ale cirkev nie. Pritom nejde v prvom rade o morálne pohoršenie, ale o pohoršenie početných cirkevných štruktúr, ktoré podľa názoru mnohých ľudí, stojí v ceste emancipácii a šťastiu človeka a kresťanskej slobode a podporujú nedospelosť a autoritatívne myslenie a konanie. Tieto námietky treba brať vážne, i keď sa často prednášajú s ideologickou neznášanlivosťou. Niekedy však otázky smerujú omnoho hlbšie. Vlastná otázka znie: Potrebujeme vôbec cirkev? Chcel Ježiš cirkev? Hlásal príchod Božieho kráľovstva a prišla cirkev.A predsa: kresťanstvo bez cirkvi by bolo utópiou a blúznením. Presvedčenie kresťanskej viery by sa bez určitej miery inštitualizácie nemohlo dlho udržať. Bez výzvy cirkvi, ktorá neustále udržuje spomienku na počiatok, na Ježiša Krista, by kresťanstvo bez cirkvi mohlo prežiť nanajvýš jednu, alebo dve generácie. Zmysel cirkvi nie sú v prvom rade vo veľkoorganizáciami, ale majú byť malými miestnymi komunitami počnúc rodinou i farskou komunitou, ktorá žije v zhode i priateľstve.  

sobota, 4. januára 2014

Mojžiš.

Môj prvý príspevok v tomto roku sa bude orientovať na veľkého muža židovsko-kresťanskej histórie. Prečo som si vybral túto veľkú postavu izraelského národa? No snáď preto lebo v tomto roku 2014 bude na Biblickej olympiáde i táto postava v otázkach i preto lebo dostal od Pána dekalóg Mojžiš sa stal prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Izraelský vodca žil v 13. stor. pred Kr. Jeho meno (Mošeh) znamená vytiahnutý z vody. Podľa biblického podania ho pred utopením, nariadeným egyptskými utláčateľmi, zachránila faraónova dcéra. Na panovníckom dvore dostal egyptskú výchovu. Ako dospievajúci muž si však uvedomil svoju rodovú príslušnosť a zastal sa svojich utláčaných súkmeňovcov. Neskôr ho Boh poveril, aby vyslobodil Putovanie Izraelitov po púšti trvalo 40 rokov. Zomrel na vrchu Nebo, na hraniciach Zasľúbenej zeme, ktorú videl iba z diaľky . Mojžiš zaujíma významné miesto aj v kresťanskej Tradícii. Pri premenení Pána sa zjavil s Eliášom ako predstaviteľ Zákona. Je najdokonalejším starozákonným predobrazom Ježiša Krista. Mojžiš sa stáva prostredníkom medzi Bohom a Izraelom. Mojžiš vystúpil na horu medzi oblaky a tam dostal Boží zákon a potom ho napísaný zniesol a ohlásil ľudu. Celý národ odpovedal jednomyseľne: "Všetko, čo hovoril Pán, splníme." (EX 24,3). Potom dal postaviť oltár pre Pána a na ňom priniesol obetu tak, že dal zabiť obetné zvieratá, polovicu krvi vylial na oltár pre Pána a druhou polovicou krvi pokropil ľud. Takto Mojžiš symbolicky zjednotil ľud a pritom povedal: "Hľa, toto je krv zmluvy, ktorú Pán uzavrel s vami na základe všetkých týchto slov."(Ex 24,8). František Trstenský píše: "Kapitoly 19-24 knihy Exodus sú najdôležitejšie z celej knihy, lebo zachytávajú najdôležitejšie udalosti pre židovský národ, ale aj pre celé ľudstvo."