nedeľa, 12. mája 2013

Mons. Vincent Malý - apoštolský protonotár. Obnova liturgie na Slovensku.

Je moja prvá publikácia. Mons. Vincent Malý bol významnou postavou hnutia obnovy liturgie na Slovensku v duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Celý svoj kňazský život zasvätil liturgii, jej obnove, rozvíjaniu. Liturgia sa stalo vecou jeho srdca, pre liturgiu žil, pripravoval preklady liturgických kníh, o liturgii písal, učil, a pre liturgiu vychovával. Monografia zachytáva v troch kapitolách život a tvorbu tohto významného katolíckeho kňaza. Autor sa podujal na významnú prácu, lebo je potrebné, aby bolo aj v písomnej podobe zachytené a zachované pre ďalšie generácie svedectvo života a práce tohto skromného, ale zároveň horlivého kňaza. Mons. Vincent Malý žil v ťažkých rokoch komunizmu. Mnohí kňazi za svoju vernosť Kristovi a Cirkvi boli sledovaní, prenasledovaní a väznení. Mnohí kňazi boli zastrašovaní a prinútení spolupracovať s režimom. Pracovať pre veci Božie a pre veci v Cirkvi v takýchto podmienkach si vyžadovalo veľkého ducha a silnú osobnosť. A Mons. Malý takým bol. Jeho aktívna práca na poli liturgie a s veriacimi neušla pozornosti štátnej bezpečnosti, ktorá ho sledovala, preverovala, prekážala jeho činnosti. Nenechal sa znechutiť, ale i naďalej neúnavne pracoval. Formálne od roku 1979 pôsobil ako tajomník slovenskej liturgickej komisie, aj keď neformálne už mnoho rokov pred tým, so svojimi spolupracovníkmi, potajme prekladali liturgické knihy a prácne pripravovali na písacom stroji budúce liturgické knihy a inštrukcie. Potom ako funkciu predsedu liturgickej komisie prestal vykonávať nitriansky biskup J.Pásztor, jeho úlohu ako propredseda prevzal Mons. V. Malý, ktorú vykonával až do pádu komunizmu, do roku 1990, kedy sa cirkevné pomery na Slovensku mohli usporiadať v duchu cirkevných požiadaviek. Slobodné časy umožnili Mons. Malému vykonávať aj pedagogickú činnosť, a tak sa stal vedúcim katedry liturgiki na CMBF UK v Bratislave, kde svoj zápal za liturgiu a svoje bohaté skúsenosti a vedomosti mohol odovzdávať kandidátom kňazstva. Od roku 1991 Slovenská liturgická komisia začala vydávať časopis Liturgia, ktorého prvým šéfredaktorom bol V. Malý.

sobota, 11. mája 2013

Dôvera v Nebeského Otca


Smrť don Calossu bola veľkou pohromou pre Janka. Bez prestania oplakával zomrelého dobrodincu. Ak bdel, myslel ne neho. Ak spal, sníval o ňom. Jeho smútok zväčšovalo smútočné vyzváňanie, ktoré sa rozliehalo z veže na vežu za pápeža Pia VIII., ktorý zomrel 31. decembra. Všetko sa vyvíjalo tak, že matka Margita sa začala obávať o jeho zdravie a poslala ho na čas do Capriglia. Dobrota Božia nenechala ho bez útechy. Don Bosca napísal vo svojich Pamätiach: „Mal som vtedy sen, v ktorom mi bolo prísne vytýkané, že som skladal svoju dôveru v ľudí a nie v dobrotu Otca Nebeského.“
Spomienka na don Calossu ostala v jeho srdci navždy živou. Napísal o tom: „Vždy som sa modlil a kým budem žiť, nezabudnem každé ráno sa pomodliť za svojho veľkého dobrodincu.“

streda, 8. mája 2013

Poslanie sv. Don Bosca


Boh vo svojom nesmiernom milosrdenstve obyčajne vyjaví povolanie tým, ktorých predurčil k veľkým
dielam na spáse duší. Tak bolo i u sv. don Bosca, ktorého viedol svojou všemohúcou rukou po  celý život a sprevádzal v každom diele. U proroka Joela čítame, že po dlhotrvajúcej neplodnosti Synagógy bude nasledovať zázračná plodnosť novej Cirkvi, kedy Boh vyleje Ducha svojho na všetko ľudstvo „Vaši starci budú snívať sny a mládenci budú vidieť videnia“ (Joel 3,1).
Zakúsil to i sv. don Bosco a sám vo svojich Pamätiach nám rozpráva svoj prvý sen.
„Asi v deviatom roku som mal sen, ktorý mi ostal cez celý život hlboko v pamäti. Zdalo sa mi, že stojím na širokej lúke, na ktorej behalo veľké množstvo chlapcov. Jedni sa smiali, iní sa hrali a ostatní kliali. Keď som počul ich reči, urážajúce Boha, skočil som medzi nich a chcel som ich bitkou a pokarhaním zahriaknuť. V tom okamihu sa mi zjavil ctihodný muž vo vznešenom rúchu. Snehobiely plášť zahaľoval celú jeho postavu. Tvár sa mu skvela, že nebolo možné sa na ňu pozerať.
Oslovil ma menom a kázal mi postaviť sa na čelo chlapcov, pričom povedal: „Nie bitkou, ale vľúdnosťou a láskou si musíš získať týchto priateľov. Začni ich hneď poučovať o zlobe hriechu a kráse čnosti.“
Zmätený a zahanbený som namietal, že som chudobný a nevedomý chlapec, neschopný rozprávať o nábožnosti takým chlapcom. Medzitým chlapci prerušili hádky, prestali kričať a kliať a zhromaždili sa okolo tajomnej osoby. A hneď, bez toho, žeby som si rozmyslel, čo poviem, spýtal som sa ho: „Kto ste Vy, že vyžadujete odo mňa nemožnosti?“
„Práve preto, že sa ti zdajú nemožnými, musíš sa pričiniť poslušnosťou a vedou, aby sa ony stali možnými.“
„Kde a ako mám nadobudnúť potrebné vedomosti?“
„Pošlem ti učiteľku. Pod jej vedením sa môžeš stať múdrym a bez nej každá múdrosť je hlúposťou!“
„Kto ste, že so mnou tak rozprávate?“
„Som Synom tej, ku ktorej ťa tvoja matka naučila tri razy denne sa modliť:“
„Moja matka mi zakázala rozprávať sa bez dovolenia s cudzími ľuďmi. Povedzte mi vaše meno!“
„Na moje meno sa spýtaj mojej Matky!“
Vtom som zbadal vedľa neho vznešenú pani s majestátnym výrazom, odetú so plášťa, ktorý sa skvel akoby bol hviezdou. Keď spozorovala moje rozpaky, pokynula mi, aby som prišiel k nej. Chytila ma láskavo za ruku a povedala mi: „Pozri sa!“ Obzerám sa a vidím, že sa všetci chlapci stratili. Na ich mieste však stálo množstvo capov, psov, mačiek, medveďov a iných zvierat. „Hľaď! Toto je pole tvojho účinkovanie. Buď poníženým, statočným a silným a to, čo sa teraz deje pred tvojimi očami s týmito zvieratami, ty musíš urobiť s mojimi deťmi.“
Obzrel som sa a na miesto divej zveri som videl krotkých baránkov, ktorí veselo obskakovali okolo akoby chceli oslavovať toho Muža a Pani.
Nato, stále ešte vo sne, som sa rozplakal a prosil Pani, aby hovorila zrozumiteľne, lebo nechápem, čo to má znamenať. Položila mi ruku na hlavu a povedala: „V pravý čas všetkému porozumieš!“ Na tie slová ma prebudil akýsi šramot a všetko zmizlo. Bol som nastrašený a zdalo sa mi, že ma ruky bolia od rán, ktoré som rozdával a že ma líca pália od faciek, čo som dostal od tých faganov. To, čo som počul od toho Muža a Pani, ma tak zamestnávalo, že som tej noci už nemohol zaspať.
Ráno som úzkostlivo vysvetľoval sen najprv svojim bratom, ktorí sa mi vysmiali a potom matke a babičke. Každý si ho vykladal podľa svojho. Brat Jozef hovoril: „Budeš pastierom kozí, oviec alebo iných zvierat.“ Moja matka: „Ktovie, či nemáš byť kňazom.“ Anton: „Snáď bude z teba vodca lúpežníkov...“ Ale babička, ktorá omnoho lepšie poznala teológiu i keď nevedela čítať a písať, povedala: „Snom netreba veriť!“ Ja som si to tiež myslel, ale predsa som na ten sen nemohol zabudnúť. O všetkom som mlčal a doma tomu nepripisovali veľkú dôležitosť.
Keď som roku 1858 odišiel do Ríma, aby som u Svätého Otca prejednával Saleziánsku spoločnosť, dal si podrobne vyrozprávať všetko, čo malo i najmenšie zdanie nadprirodzeného. Vtedy po prvýkrát so rozprával tento sen, ktorý som mal v deviatich rokoch. Pápež mi ho rozkázal podrobne zapísať a nechať na povzbudenie budúcim saleziánom.