streda 6. marca 2013

Príbeh o Márnotratnom synovi

Keď číta človek toto podobenstvo (Lk 15, 11-32), pravidelne máva pocit, že sa spoznáva v mladšom, márnotratnom synovi. Sotva kto by si však mohol privlastniť výrok staršieho: "Už toľko rokov ti slúžim nikdy som neprestúpil tvoj príkaz.", závidíme svojim bratom celkom tak, ako ten "dobrý", starší syn. Tak sa modlím a chodím do kostola - a tí druhí sa o Pána Boha ani neobzrú, a majú sa lepšie ako ja! V tejto vete sa už nejeden určite dobre poznáme. "Modlím sa, chodím do kostla, žijem ako Boh prikázal..." - Naozaj? A čo s prikázaním lásky, bez ktorého nemá zmysel ani jedno prikázanie? Ako môžem hovoriť o láske, keď niekomu neprajem a závidím? Ako len protirečivo to rozmýšľame. Rozprávame, že žijeme ako Boh prikázal - a kým Boh prikazuje, aby sme sa milovali, my si závidíme a neprajeme si. Najhoršie je to, že to považujeme, že už samotnou sťažnosťou proti úspechu druhých ("horších" od nás) rušíme v samotnom jadre práve tie Božie príkazy, o ktorých tvrdíme, že podľa nich žijeme. Lebo hriech proti láske je hriechom proti základnému princípu všetkých príkazov. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára