pondelok, 31. decembra 2012

Pergamen

De bellis macedonicis
Pergamen sa vyrába z koží zvierat, upravených na hladké, tenké, trvácne blany schopné udžať atrament. Podľa starobylej legendy, prvý kto zaviedol používanie pergamenu bol pergamský kráľ Eumen II. v 2. storočí pred Kristom, aby pokryl potrebu spisového materiálu potom, čo mu egyptský kráľ zastavil dodávky papyrusu, aby nevibudoval knižnicu, ktorá by mohla zatieniť slávu jeho knižnice v Alexandrii. Názov pergamen naznačuje, že Pergamo bolo najznámejším centrom jeho produkcie, aj keď používanie pergamenu bolo omnoho staršou záležitosťou. Rimania pre tento material používali názov membrana. Termín pergamen sa vl atinčine nevyskytoval až do 4. storočia. V stredoveku sa na označenie pergamenu najčastejšie používalo slovo charta, ktorým sa pôvodne označoval list papyrusu. Výhody oproti papyrusu nepodliehal skaze a na pergamen sa dalo písať z obydvoch strán. Najstaršími zachovanými pergamenmi sú: egyptský zvitok dvadsiatej prvej dynastie z konca 2. tisícročia pred Kristom a egyptský pergamenový fragment z roku 1000 pred Kristom, ktorý obsahuje právne nariadeniedvadsiatej prvej dynastie napísané ieratickým hieroglifickým písmom. Najstarší grécky pergamen pochádza z 2. - 3. storočia pred Kristom z Dura Europos a najstarší latinský fragment pochádza zo začiatku 2. storočia, našiel sa v Egypte a obsahuje úryvok z De bellis macedonicis.

nedeľa, 30. decembra 2012

Trópus

Pane Ježišu, Ty si bol poslany uzdraviť skrúšených srdcom, Pane zmiluj sa. 
Ty si prišiel volať hriešnikov, Kriste, zmiluj sa.
Ty sedíš po pravici Otca, aby si sa nás zastával, Pane zmiluj sa. 


Pôvodom tejto formulácie je liturgická forma zvaná  trópus (obrat, figura). Trópus je forma prebratá z gregoriánskeho chorálu, kde sa pridávali - v rámci stredovekej zbožnosti - do introitu (vstupného spevu) zbožné texty - išlo hlavne o dĺžku trvania vstupu do chrámu pri svätej omši - pápežská bohoslužba trvala kratšie ako vstup všetkých mníchov v Cluny (cca 200 - 300, v piatich opátstvach spolu okolo 1000). Najstarši zmienka o trópoch je z polovice deviateho storočia v kódexe z Toul.

Formácia človeka ako osobnosti.


Pojmom osobnosť chápeme každého človeka, ktorý sa prirodzenými a dedičnými dispozíciami, ale predovšetkým svojim racionálnym a inteligentným vybavením stáva jedinečným tvorom. Tým, že každý jeden človek je iný v svojej jedinečnej kombinácií vlôh, schopností a slobodných rozhodnutí a túžob, stáva sa osobnosťou. Pod týmto pojmom chápeme každého človeka, ktorý si je vedomý svojich schopností a svojich vlastných znakov, ktoré zmysluplným a cieľavedomým spôsobom rozvíja pre svoje vlastné dobro, aj pre dobro iných. Je to teda bytosť, ktorá si uvedomuje svoju vlastnú výnimočnosť. Rozvíja seba samého, aby sa stával stále viac potrebným a užitočným vo všetkých oblastiach, ktoré svojou individualitou zasahuje.  
Jedným zo základných predpokladov rozvoja osobnostných znakov človeka je poznávanie a uvedomovanie si vlastnej prirodzenosti a jej celkovej kvality a na nej stojacej dôstojnosti a následne aj osobnej jedinečnosti. Tieto skutočnosti človek vníma na základe poznávania prirodzených kvalít vlastného bytia, vychádzajúceho tak z prirodzených znakov vlastnej podstaty, ako aj z nadprirodzených zdrojov Božieho zjavenia.
Každý človek je autonómny. Vlastní dušu i telo, pričom ako osoba tvorí jeden telesný a súčasne duchovný celok neopakovateľnej kvality. Preto byť ľudskou bytosťou či ľudskou osobou značí slobodu byť individuálne nezávislým a slobodným v možnostiach a rozhodnutiach.  Práve sloboda je tým kľúčovým konštitučným prvkom, ktorý robí z človeka individualitu. Osobnosťou je alebo sa stáva ten, kto konkrétnym a súčasným aktom vlastného slobodného rozhodnutia v ktoromkoľvek rozmere vlastného života a konania rešpektuje, či zahŕňa tieto rozmery vlastného konania a jeho morálneho kontextu. Rozvíjaním seba samého bez toho, aby obmedzoval osobne a individuálne možnosti realizácie a rastu kohokoľvek iného v spoločnosti. Ba naopak. Svoj vlastný rast a rozvoj spája s rozvojom ľudskej spoločnosti ako takej a zachováva prirodzené podmienky, aby sa zachoval prirodzený ráz a charakter sveta či prírody, ktorej človek je súčasťou.

piatok, 28. decembra 2012

Bula zo 16. mája 1521 o katolíkoch byzantského obradu v Uhorsku.

Pápež Lev X.

Na večnú pamiatku.
Pápež Lev X. s kardinálmi Giuliom de´ Medici
a Luigim de´ Rossi
            Dozvedeli sme sa nedávno to, čo sa možno už dávnejšie vedelo na Florentskom koncile za blahej pamäti nášho predchodcu, pápeža Eugena IV. Na tom koncile boli prítomní medzi ostatnými kniežatami a prelátmi aj vtedajší grécky cisár a veľmi mnohí iní preláti gréckeho národa, aby pracovali na zjednotení východnej gréckej cirkvi s rímskou. Išlo o   záležitosť, ktorú si želali naši predchodcovia, rímski pápeži a celé kresťanské spoločenstvo už veľmi dlho. Medzi inými ustanoveniami bolo rozhodnuté, aby spomenutý národ zotrval vo všetkých svojich obradoch a uctievaniach, ktoré nemožno pripísať ako blud a to znamená okrem iného, že kňazi môžu slúžiť s kvaseným chlebom, aj inou formou ako je rímska, môžu krstiť, a to takto: Krstí sa služobník Boží v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen. Taktiež môžu tí, ktorí prijali sviatosť manželstva pred prijatím samotného kňazského stavu, aj tí, ktorí si nechávajú rásť bradu, vysluhovať sviatosť pod oboma spôsobmi všetkým, aj deťom, čo bolo menovaným koncilom dohodnuté, nariadené a prikázané, čiže povolené. Avšak miestni biskupi rímskeho obradu každodenne obťažujú a uvádzajú do zmätku svoj ľud ohľadne zachovávania spomenutých obradov a uctievaní v tých miestach, kde títo Gréci prebývajú. Nútia ich, aby ich deti a iní, ktorí boli pokrstení podľa ich zvyku, boli znova pokrstení podľa zvykov rímskej cirkvi. Hovoria, že grécki kňazi nemajú prisluhovať sviatosť pod obidvoma spôsobmi nikomu, ani spomínaným deťom, že si nemajú nechávať rásť bradu a podávať kvasený, ale nekvasený chlieb. Že tí, čo už vstúpili do svätého zväzku manželského, nemajú v ňom zotrvávať. Tým vznikajú denne medzi ľudom rozličné pohoršenia a neraz sa stáva, že vyvstanú aj mnohé ďalšie, ak nenájdeme na to vhodný liek. Uvažujeme však, že by bolo vhodné, pobožné a potrebné sa vynasnažiť, aby spomenuté zjednotenie - s veľkou námahou rímskymi pápežmi hľadané - sa zachovalo, aby sa vyšlo zjednoteným v ústrety, aby sa vyhlo takémuto obťažovaniu spomenutých Grékov a iným prekážkam, aby zostávali v pokoji podľa prísľubov a aby sa uvažovalo o vhodnom utíšení ich duší. Nech sa zachovávajú ich obrady a zvyklosti v ich chrámoch i inde, podľa ich starodávnych zvykov. To povoľujeme z vlastných pohnútok a nie na naliehanie nejakej žiadosti, ktorá nám bola o tom predložená, ale z našej slobodnej mysle a z istých našich poznatkov a našou plnou apoštolskou mocou. Spomínaným Grékom, prelátom a iným osobnostiam gréckeho národa a komukoľvek z nich sa povoľuje a dáva, aby mohli slúžiť podľa svojich obradov a uctievaní, čiže podľa ich zvyklostí, ako to bolo prisľúbené a aby mohli všetky tie zvyklosti zachovávať, t.j. sláviť bohoslužby a iné posvätné úkony podľa ich dávnych zvykov. To činíme z vlastnej pohnútky a z poznatkov ľudí nám podobných v zmysle tejto listiny. Okrem toho: Nech sa žiadny arcibiskup alebo vyvolený biskup neodváži vysvätiť gréckych klerikov za kňazov a v diecéze, kde bývajú veriaci latinského a gréckeho obradu a kde majú len latinského arcibiskupa alebo vyvoleného biskupa, má spomínaný arcibiskup alebo biskup povinnosť vyslať na rokovania a spory spomínaných Grékov gréckeho vikára, ktorého samotní Gréci prijmú alebo samotní Gréci zvolia. Lebo grécky muž lepšie pozná zvyky Grékov ako muž latinský. Pri vysielaní majú na tohto vikára pamätať zo svojho platu a odmeny. A čo sa týka odvolania sa k metropolitovi, ak by azda spomínaný metropolita nebol Grék, rímsky metropolita má vo všetkých podobných prípadoch vyslať gréckeho rozhodcu.
            Okrem toho, keď vo farských chrámoch samotných Grékov, podľa starého, doteraz zachovávaného zvyku, bolo povolené slúžiť len raz za deň každému jednému kňazovi, stáva sa, že viacerí latinskí kňazi, keď opustia svoje vlastné farské kostoly, obsadia potom oltáre spomínaných farských chrámov, a to len aby spomínaným Grékom robili neprávosti, a aby - neviem akým duchom posadlí - porušili takým spôsobom ich obrady a zvyky. Uskutočňujú to a slúžia tam omšu proti vôli tých Grékov a vykonávajú azda aj iné posvätné úkony a preto spomínaní Gréci veľmi často zostanú bez počúvania liturgie s veľkou ťažobou na duši. Stáva sa to vo sviatočných  i iných dňoch, keď oni zvykli zúčastňovať sa na liturgii.
            My teda, aby sme sa vyhli pohoršeniu a aby sme predišli tomu, žeby sa v budúcnosti dialo takéto obťažovanie samotných Grékov, prikazujeme, aby latinskí kňazi neslúžili druhé omše a nekonali iné božské úkony v spomenutých chrámoch týchto Grékov. Nariaďujeme magistrátom, aké tam sú, aby spomínaným kňazom neposkytovali pomoc a služby najmä preto, lebo žiadnemu obradu a službe, ktoré boli schválené na spomínanom florentskom koncile alebo na iných konciloch, nie je dovolené sa vysmievať alebo zavrhovať alebo neschvaľovať. Tam, kde sú v jednom mieste – – – dvaja biskupi, jeden latinský a druhý grécky, latinský biskup sa nesmie nijako vmiešavať do duchovných a laických osôb Grékov, ktorí patria na každý pád pod právomoc gréckeho biskupa alebo pod právomoc iných osôb, ktoré taktiež patria pod právomoc gréckeho biskupa. Teda latinský biskup má právomoc a vykonáva starostlivosť a správu nad príslušníkmi latinského obradu a grécky biskup zas nad príslušníkmi gréckeho obradu.
            Naviac, nech sa latinskí kňazi neodvažujú alebo si nenárokujú slúžiť omše v gréckych chrámoch, ani nech nevykonávajú iné potreby, sobáše, krsty, ani nech sa nezúčastňujú gréckych úkonov, verejných ani súkromných, a nech sa do toho nemiešajú, ak len ich k tomu osobitne nepozvali samotní Gréci.
            Grécki klerici, obyčajní kňazi a mnísi môžu sa slobodne a povolene tešiť, používať a nadobúdať svoje chrámy, monastiere, majetky, ktoré právom alebo podľa obyčajov užívajú alebo akokoľvek im patria. Taktiež aj grécki archimandriti a mnísi môžu sa tešiť, používať a nadobúdať svoje monastiere, miesta a majetky, so všetkými ich jednotlivými privilégiami, oslobodeniami, odpustkami, milosťami a prednosťami, obsiahnutými v bule zvanej "Mare magnum". To isté platí tiež aj pre menších bratov rádu rehoľnej poslušnosti, pre ich kláštory, miesta alebo konventy, ktoré akýmkoľvek spôsobom dostali alebo dostanú v zmysle spomenutej buly alebo ináč.
            Takisto, aby aj vdovy po gréckych kňazoch alebo klerikoch, ktoré žijú v čistote podľa gréckych zvykov, mohli sa tešiť tej istej imunite, oslobodeniam a privilégiám, z ktorých sa tešili a používali za života svojich mužov kňazov alebo klerikov. To dovoľujeme, navrhujeme a vyhlasujeme z vlastného podnetu, vedomosti a moci, a to rovnakým dielom.
            A tak prostredníctvom latinských arcibiskupov, biskupov a iných prelátov, kňazov a klerikov nariaďujeme a prikazujeme, aby táto listina a všetko, čo je v nej obsiahnuté, sa bezpodmienečne dodržiavalo voči menovaným a ktorýmkoľvek iným. Čiže voči prelátom a starším, pod podmienkou trestu suspendovania od bohoslužieb a voči iným menším pod trestom exkomunikácie, udelenej podľa kódexu a zbavenia cirkevných pôžitkov, ktoré dostávajú a pod trestom trvalej nespôsobilosti dostať sa k iným pôžitkom. Slovom bude potrestaný každý, kto by proti tomu niečo robil. A budú môcť byť súdení, odsúdení a označení ktorýmikoľvek sudcami rímskej kúrie alebo mimo ňu na ktoromkoľvek súde, ktorý je rímskemu podriadený a ktorému z nich je daná iná možnosť súdiť, odsúdiť a označiť. Neplatný a bezvýznamný bude akýkoľvek pokus proti týmto Grékom a proti iným, ktorý by sa ich vedome či nevedome dotýkal. A to platí aj pre iné vrchnosti.
            A tak zverujeme ctihodným našim bratom biskupom: Kasertánovi a Askulánovi túto našu listinu a v zmysle poslušnosti nariaďujeme, aby menovaným Grékom, tak kňazom, ako aj klerikom a rehoľníkom, tiež svetským ľuďom a iným osobám menovaného národa, poskytli sami pomoc pri ich ochrane a účinnej obrane alebo poskytli pomoc prostredníctvom iného, či iných, o ktorých sme vyššie hovorili, aby v pokoji a natrvalo užívali a tešili sa zo všetkých výsad, povolení, milosti a žičlivosti, ako aj z ustanovení, dekrétov a nariadení. Aby nedovolili ich obťažovať, ani nikoho z nich v tom, čo im bolo udelené, akýmkoľvek vypytovaním im v niečom brániť a uvádzať ich do zmätku.
            Tí, čo by protirečili horeuvedenému a ktorí sú za akékoľvek iné obmedzenia, tým treba uložiť ďalšie postihy a cirkevné tresty. A keby im robili nové a nové ťažkosti, nech podliehajú cirkevnému interdiktu a iným vhodným nápravným právnym prostriedkom. A to tak, že sa nebude hľadieť na ich odvolania. A treba ich krotiť aj tým, že sa dovoláme - ak bude treba - aj pomoci svetských úradov tak, aby to neprekážalo prijatým ustanoveniam na apoštolských a provinčných synodách a na generálnych, ako aj osobitných snemoch. Ďalej aby to neprekážalo apoštolským nariadeniam, do toho počítajúc štatúty a zvyky v zmysle prísahy. Takisto apoštolské potvrdenia alebo akékoľvek overenia. Aby to neprekážalo privilégiám, povoleniam, ani iným ostatným nariadeniam toho druhu, ktoré treba doslovne zachovávať a zdôrazňovať nielen všeobecné závery alebo akúkoľvek inú právnu formu, a to tak, aby zostala v platnosti ich právna sila. Neuznávame platnosť tých synôd, ktoré by konali proti týmto ustanoveniam, a to platí pre všetkých, či už sú to arcibiskupi, preláti alebo zemepáni alebo akékoľvek iné osoby. Neuznávame ani protiprávne nariadenia Apoštolskej stolice, ktoré by nebolo možné podriadiť interdiktu, suspenzácii alebo exkomunikácii, alebo by to bolo uvedené v apoštolskej listine bez presného znenia od slova do slova a so zmienkou o tomto rozhodnutí.
            A pretože by bolo ťažké túto našu listinu doručiť na každé miesto, chceme a súčasne nariaďujeme, aby toto nariadenie bolo prepísané ako listina rukou verejného notára, potvrdené podpisom a pečaťou nejakej osoby s cirkevnou hodnosťou, a to tak, aby toto rozhodnutie malo platnosť na súde a aby sa používalo tak, ako by išlo o predloženie originálu.
            Dané v Ríme pri sv. Petrovi pod pápežskou pečaťou, dňa 16. mája roku 1521. V deviatom roku nášho pontifikátu.


Autorizovaný preklad z latinčiny: Martin Slaninka
Latinská predloha: Magyarország Primása, Közjogi és  Törtémeti vázolat, (autor Török János), Pešť 1859.

Text sa nachádza aj v: Michal Fedor: Spolupatróni Európy, Košice 1990; s. 76-78 (s viacerými chybami v prepise).

Palimpsest

Kódex Armenicus, palimpsest, Kláštor sv. Kataríny 
Nedostatok a vysoká cena pergamenu spôsobili, že v 7. a v 8. storočí dochádzalo k opätovnému používaniu popísaných pergamenov, z ktorých sa zmyl text ponorením do mlieka. Re cyklované pergameny boli po vysušení vyhladené, nanovo nalinajkované a upravené podľa potrebného formátu kódexu. Tento typ kódexov sa nazýval codices rescripti alebo palimpsesti. 
Termín palimpsest je odvodený z gréckeho πάλινψάω, čo znamená zoškrabanie. Napriek tomu, nevystihuje úplne to, čo je jeho obsahom. Ak by došlo k skutočnému zoškrabaniu písma, dnes by vôbec nebolo možné pozorovať pôvodný spodný text (scriputra inferior), ktorý sa nachádza pod mladším písmom (scriputra superior). Musíme povedať, že nešlo o zoškrabanie, ale o ponorenie pergamenu do mliečneho kúpeľa, kde sa pergamen nechal niekoľko hodín a po vynorení posledné stopy písma sa poumývali špongiou, posypali múkou alebo vápnom a materiál bol opäť pripravený na písanie.

piatok, 21. decembra 2012

Slovenskí kardináli

Kardináli svätej rímskej cirkvi tvoria osobitné kolégium v Katolíckej cirkvi, ktorému prislúcha právo postarať sa o voľbu rímskeho veľkňaza (pápeža) podľa normy kódexu kanonického práva. História zboru kardinálov sa začala písať už v samotných počiatkoch kresťanskej cirkvi. Okolo 4. storočia si pápež vyberal okruh kňazov, ktorým zveroval osobitné liturgické, administratívne alebo diplomatické úlohy. Spočiatku tento zbor nemal špeciálne pomenovanie a však od 7. storočia sa nazývajú cardinales. Od roku 1050 sa ich výsadou stala voľba nového pápeža. Novovymenovaní členovia kardinálskeho zboru sú začlenení medzi rímske duchovenstvo a podieľajú sa na voľbe nového rímskeho biskupa t.j. pápeža. Každý z novovymenovaných kardinálov sa automaticky stáva štátnym občanom Vatikánu. 
Slovenských kardinálov bolo doposiaľ deväť. 
Prvý kardinál zo Slovenska bol Leopold Karl von Kollonitsch Lipót narodil sa 26. októbra 1631 v Komárne za kardinála bol kreovaný 2. septembra 1686 pápežom Innocentom XI. zomrel 20. januára 1707 vo Viedni.
Alexander Rudnay narodil sa 4. októbra 1760 v Považanoch (okres Nové Mesto nad Váhom) za kardinála bol kreovaný v roku 1828 pápežom Levom XII. zomrel v Ostrihome 13. septembra 1831.
Ján Krstiteľ Scitovszký sa narodil 1. novembra 1786 v Košickej Belej za kardinála bol kreovaný 7. marca 1853 Piom IX. zomrel 19. októbra 1866 v Ostrihome. 
Juraj Haulík Váralyai narodil sa 20. augusta 1788 v Trnave za kardinála bol kreovaný v roku 1856 pápežom Piom IX. zomrel 11. mája 1869 v Záhrebe. 
József Samassa narodil sa 30. septembra 1828 v Zlatých Moravciach za kardinála bol kreovaný 11. decembra 1905 pápežom Piom X. zomrel 20. augusta 1912 v Jágry.
Jusztinián György Serédi narodil sa 23. apríla 1884 v Diakovciach za kardinála bol kreovaný 19. decembra 1927 Piom XI. zomrel 29. marca 1945 v Ostrihome.
János Csernoch narodil sa 18. júna 1852 v Skalici za kardinála bol kreovaný 25. mája 1914 pápežom Piom X. zomrel v Ostrihome 25. júla 1927.
Ján Chryzostom Korec sa narodil 22. januára 1924 v Bošanoch za kardinála bol kreovaný 28. júna 1991 Jánom Pavlom II.
Jozef Tomko 11. marca 1924 Udavské (okres Humenné) za kardinála bol kreovaný 25. mája 1985 Jánom Pavlom II.

         

nedeľa, 9. decembra 2012

Bjørnstjerne Bjørnson

Bjørnstjerne Bjørnson narodil sa 8. decembra 1832 Kvikne Nórsko v rodine pastora. Študoval na univerzite v Kristianii (dnes Oslo). Po štúdiách začal pracovať ako novinár. Venoval sa najmä divadelnej a literárnej kritike. V rokoch 1857-1859 pracoval v divadle v Bergene. V nasledujúcich rokoch (1860-1863) cestoval po Európe. Roku 1865 sa stal riaditeľom divadla v Kristianii, kde pôsobil do roku 1867. Od roku 1873 žil v Nemecku, Taliansku, roku 1880 odišiel do USA. Roku 1882 sa usadil v Aulestade. Bojoval za oslobodenie Nórov spod švédskej nadvlády. Venoval pozornosť obrane utláčaných európskych národov: Fínov, Poliakov v Rusku, Rumunov, ale najmä Slovákov. O slovenskej otázke sa Bjørnson dozvedel až vo veku 75 rokov, zvyšok života zasvätil do značnej miery tejto otázke. Záujem o slovenskú problematiku v ňom vzbudil list troch českých slovakofilov - spisovateľa dr. E. Lederera, básnika A. Heyduka a K. Kálala, v ktorom opísali katastrofálne postavenie "na smrť odsúdeného národa na uhorskom ostrove slobody", a to na základe širokého faktografického materiálu pripraveného o.i. Antonom Štefánkom. List opisuje politiku národnostného útlaku vo všetkých oblastiach života, vysvetľuje metódy vládnutia aj justičnej perzekúcie, pripomína odľudňovanie Slovenska vysťahovalectvom a pod. a skutočnosť, že sa v Uhorsku tento útlak zakrýva fasádou "liberalizmu" a poukazovaním na nikdy nerealizovaný národnostný zákon z roku 1868. Bjørnson tento list zverejnil v októbrovom čísle (rok 1907) mníchovského časopisu März. V liste sa zdôrazňuje, že nie je zameraný proti maďarskému ľudu (lebo aj on je vraj predmetom útlaku), ale len proti uhorským utláčateľom. Po publikovaní tohto listu Bjørnson spustil intenzívnu publicistickú aktivitu o slovenskej problematike. Písal najmä do periodík Le Courrier Européen (Paríž), Spettatore (Rím) a Neue Freie Presse (Viedeň). Zomrel 26. apríla 1910.