Roberto Pistolese

Šestnásty október 1943 je dramatickým dňom v taliansku. Prečo? V tento deň nastalo vyhladzovanie Rímskeho geta. V židovskom gete v Ríme žilo 1259 ľudí. Z toho prežili len šestnásti. Tomuto záťahu velil SS Hauptsturmführer Theodor Dannecker spoločník Adolfa Einchmana.

Počas záťahu niektorí židia ušli a skryli sa v rôznych reholních kláštoroch, zatiaľ čo iní, ako Roberto a jeho rodina boli prichitený. Roberto pripomína tieto chvíle: "V septembri 1943 som mal 5 rokov, bolo to príliš málo, aby som pochopil, čo sa deje v histórii, ale dosť starý na to, aby som na to nezabudol. Dňa 16. októbra sme sa skrývali v dome na Via Arno z Clelia a Alberto Ragionieri, ktorí boli následne udelil titul Spravodlivý medzi národmi ". Avšak vidieť, že spojenci po operácii Avalanche, sa nepodarilo dosiahnuť mesto Rím. Prišli sme na iné riešenie, ktoré v decembri sme i podnikli. "Môj otec mal častý kontakt s Vatikánom z dôvodu jeho práce ako textilného obchodníka priateľ, s ktorým sme bývali bol dobrý katolík. Tak bolo možné aby časť mojej rodiny (matka, sestra, obe babičky a ja), sme zostali v kláštore sestier Betlehema v SABAZIA na námestí.

"Každý večer, než som zaspal, moja matka ma zopakovala mi moje nové meno: Roberto Pistolese. Tak každý večer som sa cítil ako dvojitá osobnosť", opakovala moje nové priezvisko, ktoré bude použité v prípade, že by som sa dostal do kontaktu s inými ľuďmi. Prirodzene tá dvojítá osobnosť bola nielen v priezviskách, ale aj v správaní. V skutočnosti, pretože sme boli oficiálne premiestnený katolíckej Neopolitans, išli sme každú nedeľu do kostola v kláštore (...) Ja si hlavne pamätám na jednu mladú mníšku menom Rita, ktorá bola vždy ku mne láskavá, milá a súcitná. Ona bola jediná osoba, s ktorou som išiel von, jeden prameň ráno som šiel s ňou na nákup rôznych vecí v blízkom okolí ".

"Jednalo sa o nezabudnuteľné zážitky", Piperno uzatvára: "Dni ktoré som strávil v kláštore boli nezabudnuteľné a veľmi mi utkveli v pamäti. Počas tohto obdobia stráveného v kláštore sa mi viedlo veľmi dobre, s úsmevom a príkladne sa starali rehoľné sestry, nemám smutnú spomienku z hľadiska medziľudských vzťahov. Iste ich súcitný postoj k tomuto dieťaťu (...) robil stav ktorý vo svete vtedy panoval. A za to, som stále vďačný ".

Článok bol uverejnený v L´Osservatore Romano napísal ho Giovanni Preziosi.