streda, 31. augusta 2011

Formácia osobnosti


Aby sme mohli toho ktorého jedinca označiť titulom osobnosť je potrebné spĺňať isté charakteristiky alebo znaky. Základným znakom človeka je rozumnosť a sloboda a na nej stojaca tvorivosť. A práve táto skutočnosť je jedným zo základných znakov či charakteristík osobnosti. Aby sa človek stal osobnosťou, musí tvoriť hodnoty z bohatstva svojich osobných kvalít a rozhodnutí. Tak hovorí aj pápež Ján Pavol II.: „Každý človek má určité vrodené schopnosti, ktoré čakajú, kedy sa budú dať rozvinúť. Patrí to k plnému uplatneniu osobnosti človeka a aj ku vhodnému začleneniu človeka do sociálneho prostredia, v ktorom žije“. Na týchto uvedených znakoch ľudskej podstaty stojí tvorivosť, ktorá je ďalším, alebo následným znakom osobnosti. Je to skutočnosť, že človek poznajúc svoju vlastnú druhovú aj osobnú jedinečnosť v kontexte nadprirodzeného zjavenia informujúceho o podobnosti človeka s Bohom, ktorý je Tvorca, Stvoriteľ a jeho príkazu využívať svet, pretvárať ho a podmaniť si ho, je človek prirodzenou aj morálnou nevyhnutnosťou vedený k tomu, aby tvoril nové hodnoty vlastného sveta. Je vyzvaný a motivovaný, aby nebol len konzumentom, ale producentom dobier sebe samému, blížnym, ako aj celému svetu ako celku.
Následne môžeme skonštatovať, že konkrétny človek je osobnosťou vtedy, ak nie len užíva, a tým uberá z dobier a hodnôt sveta, ale tvorí vytvára. Môže z hodnôt tohto sveta brať, uberať, míňať, ale s tým, že zároveň musí do kontextu sveta vrátiť nové hodnoty. Sú to hodnoty tvorené na báze predtým prijatých dobier, či už sú materiálneho, alebo fyzického a duchovného rozmeru sveta a bytia, ale ich zachovávajú a rozvíjajú. Osobnosť produkuje na základe prirodzeného konceptu vlastnej tvorivosti, ako jedného zo znakov podobnosti so Stvoriteľom. Osobnosť je ten, kto jasne pozná svoje miesto v celkovom rozsahu stvoreného sveta a dokáže rozvíjať seba i svet nenarúšajúc prirodzený rozmer daného prirodzeného vzťahu.   
Ďalším zo znakov človeka, ako skutočnej osobnosti je schopnosť univerzálneho sociálneho záujmu. Tu sa nám natíska povedať, že skutočnou osobnosťou je vždy ten, kto do svojho tvorivého potenciálu vie zahrnúť potreby viacerých ľudí. Osobnosťou nie je ten, kto je vysoko a nedostihnuteľne efektívny v svojom osobnom konaní, ktoré je však zamerané na výhradný osobný prospech daného jedinca, ale ten kto svoje konanie zameriava na dobro všetkých. Platí to aj v tom prípade, ak výrazný egocentrizmus konkrétneho jedinca nijakým spôsobom nenarušil sociálnu kohéziu spoločnosti v jeho okolí. To znamená, že konkrétny jedinec je výsostne egoistický, ale napriek tomu neubližuje nikomu okolo seba. Osobnosťou nie je ten, kto je síce tvorivý, ale len pre naplnenie vlastných potrieb.
Uvedomenie si zodpovednosti za vlastné schopnosti. Osobnosť stojí na uvedomení si vlastného potenciálu a spoločenskej zodpovednosti. Ide o situáciu, keď si človek uvedomuje svoju vlastnú individualitu a potenciu, ktorá tkvie v jeho prirodzených vlohách.
Obyčajne je za osobnosť považovaný aj taký jedinec, ktorý na takéto znaky nedorástol. Za osobnosť sa často považuje človek, ktorý nespĺňa znaky osobnosti, ale je verejne známy a je vysoko v spoločenskom postavení popularity. Je všeobecne akceptovanou skutočnosťou, že tým, že je istý človek verejne známy a povedzme aj uznávaný v istých konkrétnych kruhoch, spoločnosť ho tituluje ako osobnosť. Je celkom možné, že takýto človek skutočne odovzdal niečo zo svojich individuálnych daností a schopností, aby ovplyvnil, alebo zmenil seba samého ako aj svoje okolie a konkrétnych ľudí v dosahu svojej činnosti a vplyvu. Napriek tomu nie je osobnosť. Ak ho spoločnosť takto vníma, je osobnosťou len v istom uhle pohľadu. V iných oblastiach svojich schopností a daností môže hlboko zaostávať. Napríklad konkrétny jedinec, ktorý je v rámci svojej profesie veľmi erudovaným a uznávaným odborníkom, ktorý pre rast svojich kvalít obetuje veľa času a námahy je zároveň veľmi zlým otcom, ledabolým kresťanom, je napríklad ťažko závislým gemblérom – hráčom, ktorý míňa peniaze rodiny na hazard.  
Každý človek môže byť osobnosťou. Každý človek aj ten najchudobnejší si vie uchrániť isté znaky či prejavy racionality, slobody a nezávislosti a vie predovšetkým z potenciálu vlastnej duše tvoriť hodnoty, ktorými napĺňa vlastné prirodzené potreby a zároveň v tej istej tvorivej aktivite obohacuje svet a iných ľudí. Aj najchudobnejší človek, ktorý možno v ekonomickej oblasti nemá také možnosti ako ktokoľvek iný, na základe svojej slobodnej tvorivosti má čo ponúknuť sebe aj svetu. Vie tvoriť umenie, priateľstvo, lojalitu, úprimnosť, srdečnosť, obetavosť, solidaritu. A tak nie je konzument, ale producent, tvorca. Tak sa stáva osobnosťou. Je si vedomý svojej dôstojnosti, svojich darov a potenciálu.
Osobnosť stojí na uvedomelej ľudskej dôstojnosti v jej prirodzenom aj transcendentnom rozmere. Spočíva na rozvíjaní ľudskej dôstojnosti, ktorú človek získal. Preto môžeme povedať: dôstojnosť je čosi, čo človek získal, ale osobnosť si buduje sám.  

Osobnosť


Pojmom osobnosť chápeme každého človeka, ktorý sa prirodzenými a dedičnými dispozíciami, ale predovšetkým svojim racionálnym a inteligentným vybavením stáva jedinečným tvorom. Tým, že každý jeden človek je iný v svojej jedinečnej kombinácií vlôh, schopností a slobodných rozhodnutí a túžob, stáva sa osobnosťou. Pod týmto pojmom chápeme každého človeka, ktorý si je vedomý svojich schopností a svojich vlastných znakov, ktoré zmysluplným a cieľavedomým spôsobom rozvíja pre svoje vlastné dobro, aj pre dobro iných. Je to teda bytosť, ktorá si uvedomuje svoju vlastnú výnimočnosť. Rozvíja seba samého, aby sa stával stále viac potrebným a užitočným vo všetkých oblastiach, ktoré svojou individualitou zasahuje.  
Jedným zo základných predpokladov rozvoja osobnostných znakov človeka je poznávanie a uvedomovanie si vlastnej prirodzenosti a jej celkovej kvality a na nej stojacej dôstojnosti a následne aj osobnej jedinečnosti. Tieto skutočnosti človek vníma na základe poznávania prirodzených kvalít vlastného bytia, vychádzajúceho tak z prirodzených znakov vlastnej podstaty, ako aj z nadprirodzených zdrojov Božieho zjavenia.
Každý človek je autonómny. Vlastní dušu i telo, pričom ako osoba tvorí jeden telesný a súčasne duchovný celok neopakovateľnej kvality. Preto byť ľudskou bytosťou či ľudskou osobou značí slobodu byť individuálne nezávislým a slobodným v možnostiach a rozhodnutiach.  Práve sloboda je tým kľúčovým konštitučným prvkom, ktorý robí z človeka individualitu. Osobnosťou je alebo sa stáva ten, kto konkrétnym a súčasným aktom vlastného slobodného rozhodnutia v ktoromkoľvek rozmere vlastného života a konania rešpektuje, či zahŕňa tieto rozmery vlastného konania a jeho morálneho kontextu. Rozvíjaním seba samého bez toho, aby obmedzoval osobne a individuálne možnosti realizácie a rastu kohokoľvek iného v spoločnosti. Ba naopak. Svoj vlastný rast a rozvoj spája s rozvojom ľudskej spoločnosti ako takej a zachováva prirodzené podmienky, aby sa zachoval prirodzený ráz a charakter sveta či prírody, ktorej človek je súčasťou.


piatok, 19. augusta 2011

Svetové dni mládeže v Madride 2011

V roku 2011 v mesiaci auguste sa uskutočnili svetové dni mládeže. Je to stretnutie všetkých mladých ľudí z našej planéty zem. Mladých ľudí ktorých spája viera. V meste Madrid sa zídu státisíce ľudí, ktorý vedia prečo a načo vlastne prišli do tohoto mesta v tomto roku. Je to stretnutie s rovesníkmi z rôznych kútov sveta, rôznosť kultúr a to všetko spája týchto mladých ľudí. Táto akcia mladých ľudí, ktorý sa stretávajú v znamení kríža, bola založená Jánom Pavlom II, ktorý daroval mladým kostol v Ríme 25. 3. 1983. Táto myšlienka nezhasla ani po odchode pápeža Jána Pavla II, ale naopak má veľkú podporu a tešia sa tejto akcie aj mnohý mladý zo Slovenska.
 Niektorý ľudia sú však odporcami, ale prečo sú týmito odporcami svetových dní mládeže konkrétne v meste Madrid Španielsku. Zámienkou týchto ľudí je prehnaný rozpočet tejto akcie a ešte aj veľká nezamestnanosť v Španielsku. Je to všetko naozaj tak, ako tisícky demonštrantov tvrdia. Ja si myslím skôr opak veď je to prínos do Španielska či po duchovnej stránke, alebo ekonomickej veď samotný primátor mesta Madrid odhaduje prínos až na 250 miliónov eur. Nie je to však v tom, že na tejto demonštrácii sa zúčastňujú odporcovia kresťanstva, cirkvi a samotného pápeža? Tejto demonštrácie sa zúčastnili sekularistické, feministické, homosexuálne, alternatívne kresťanské a ľavicové organizácie.

utorok, 9. augusta 2011

Rozvoj vo svetle encykliky Pavla VI. Populorum progresio.


Rozvoj vo svetle encykliky Pavla VI. Populorum progresio.

1.     Úvod

Encyklika sa začína slovami Populorum progresio čo znamená  Rozvoj národov. Pavol VI. spomína v úvode encykliky svojich predchodcov, ktorí vo svojich encyklikách nezanedbali povinnosť svojho úradu a pripomenuli sociálne problémy svojej doby, ktoré nesiahajú len na svoju dobu, ale ako zisťujeme encyklika má neoceniteľný charakter aj v dnešnej dobe. Pápež v encyklike spomína svoje dve cesty do Latinskej Ameriky v roku 1960 a druhú do Afriky 1962 a to ešte predtým kým nebol Rímskym biskupom. Tam zistil aké majú ťažkosti národy „tretieho sveta“. Touto encyklikou spomína na tieto národy a píše o týchto problémoch. Hladujúce národy sa dnes obracajú dramatickým spôsobom na národy v nadbytku. Cirkev sa chveje pri tomto úzkostnom volaní a vyzýva každého, aby s láskou odpovedal na hlas svojho brata[1]. Pápež sa snaží týmto zdôrazniť lásku k blížnemu a nemá nastať vykorisťovanie ako sa to mnohokrát deje. Pápež Pavol VI. v túžbe splniť želanie koncilu a priviesť do života to čo bolo na koncile schválené vydáva túto encykliku. Snaží sa pričiniť o pokrok národov. Často sú to koloniálne krajiny alebo krajiny s bývalou koloniálnou nadvládou. Priviesť do týchto krajín sociálnu istotu, spravodlivosť a menej rozvinutým národom poskytnúť pomoc ako svojmu mladšiemu bratovi. Pre tento zámer bola schválená aj pápežská komisia, ktorá má za úlohu vzbudiť v ľude Božom plné vedomie napomôcť týmto národom hlavným programom tejto komisie je Spravodlivosť a mier. Encyklika sa skladá z úvodu dvoch častí, prvá časť „za integrálny rozvoj“, druhá časť cesta k solidárnemu rozvoju ľudstva, a konečná výzva.  

2.     Za integrálny rozvoj

V prvej časti encykliky pápež poukazuje na problémy, ktoré súvisia s rozvojom národov. Píše vo svojej encyklike o materiálne založených ľuďoch a poukazuje na druhej strane na chudobu ľudí. Často sú to tie národy, ktoré len pred nedávnom dosiahli národnú nezávislosť. Pápež na jednej strane chváli vo svojej encyklike kolonizátorov tým, že do krajín priniesli svoju vedu a techniku, ale na druhej strane poukazuje na neblahé následky kolonializmu. K tejto problematike pápež dodáva vyjadrenie, že v bývalých kolóniách, ktoré dostali slobodu a oni sami sa nevedia postarať o seba, u týchto národov hrozia občianske vojny. Cirkev sa nechce miešať do politiky ostatných štátov, ale Cirkev „ v túžbe pomáhať ľuďom dosiahnuť ich plný rozvoj, predkladá im to, čo jej prislúcha ako svoje vlastné: celkový pohľad na človeka a na ľudstvo“ (PP 13)[2]. Pápež Pavol VI. tu prichádza s hlavnou myšlienkou celej encykliky „rozvoj sa neobmedzuje len na jednoduchý hospodársky rast. Aby bol rozvoj ozajstný, musí byť úplný, t.j. musí povznášať celého človeka a každého človeka“ (PP 14).[3] Človek sa na svojom rozvoji musí podieľať sám pre seba. Je obdarený rozumom a slobodnou vôľou a tie so sebou nesú zodpovednosť za vlastný rast. Tento rast má človek pretaviť do vlastných schopností a daností, aby raz prinášal ovocie. Pre tento ľudský rozvoj nie je potrebné mať mnoho hmotného majetku, ale mať viac ľudských hodnôt a podieľať sa na ich zveľaďovaní. V Populorum progressio nám prináša Pavol VI. hlavnú definíciu rozvoja, „je pre každého a pre všetkých prechodom z menej ľudských podmienok k ľudskejším podmienkam“.[4] Pápež podáva v encyklike aký má vplyv ľudský pokrok na človeka a celú spoločnosť pokrok je činiteľom rozvoja. Uplatňovaním svojho rozumu a práce sa rozvíja industrializácia, človek sa postupne zmocňuje tajomstiev prírody a lepšie využíva jej bohatstvá. Pápež tu však upozorňuje aj na neblahé následky rozvoja priemyslu, ide tu najmä o vykorisťovanie a zisk sa stáva hlavným cieľom, pre ktorý ľudia podriaďujú svoje hodnoty. Potom tu nastáva trend, podľa ktorého sa odstup od prosperujúcich od zaostávajúcich stále zväčšuje.[5] Toto rozdelenie privádza jedných k sebectvu a druhých k revolte. Revolučné postavenie spôsobuje nové nespravodlivosti, zapríčiňuje novú nerovnováhu a vyvoláva nové pustošenie. Pápež na vyrovnanie týchto nerovností píše, každý program určený na zvýšenie výrobnosti nemá napokon iného zmyslu ako slúžiť človeku.[6] Aby človeka nepohltila technika a aby človeku mohla dobre slúžiť, musí sa z tohto dôvodu snažiť o zvýšenie svojej gramotnosti, ktorá je nevyhnutná na rozvíjanie osobnej zodpovednosti za vlastný rozvoj po všetkých stránkach. S rozvojom osobnosti súvisí aj zameranie sa na rodinu a zodpovedné rodičovstvo, ako aj varovanie pred pokušením materializmu.[7]     

3.     Cesta k solidárnemu rozvoju ľudstva

Integrálny rozvoj človeka nemôže ísť bez solidárneho rozvoja ľudstva.[8] Ide tu o povinnosť bohatších krajín voči chudobným krajinám. Táto pomoc sa prejavuje v troch aspektoch: povinnosť súdržnosti (pomoc rozvojovým krajinám), povinnosť sociálnej spravodlivosti (náprava nesprávnych obchodných vzťahov medzi silnými a slabými krajinami) a povinnosť univerzálnej lásky (angažovanosť sa za ľudskejší svet pre všetkých).[9] Už nestačí, keď sa postaráme o sociálne slabších, nevyrieši to problémy tým, keď im hodíme do klobúka bankovku, ale pomoc má nastať v zmene systému a tejto zmene musí predchádzať zmena zmýšľania, podľa ktorej sú si všetci ľudia rovní, len každý z nich má inú úlohu podieľať sa na vytváraní dobra. Je normálne, že každý má pocítiť osoh zo svojej práce najprv na sebe, ale musí sa oň rozdeliť aj s ostatnými. Každý národ má zvyšovať a zdokonaľovať svoju produkciu, aby zabezpečil všetkým svojim príslušníkom naozaj ľudskú životnú úroveň a aby zároveň prispel k solidárnemu rozvoju ľudstva.[10] Toto správanie, ktoré by mali konať všetci ľudia, prinesie najmä prospech bohatým, lebo odmietnutím a uzavretím sa do vlastného egoizmu vytvára „hnev chudobných s nepredstaviteľnými následkami.“[11]
Pavol VI. navrhuje vytvoriť z výdavkov, ktoré smerujú na zbrojársky priemysel, svetový fond na riešenie biedy a hladu. Pápež tu poukazuje na pokrytectvo, ktoré tu zavládlo a neschopnosť voľného trhu.
Riešenie týchto problémov je však v mentalite ľudí jednotlivých národov a ich predstaviteľov: „Svet je chorý. Jeho neduh neväzí natoľko v neproduktívnosti zdrojov alebo v ich uchvátení zo strany niekoľkých, ako skôr v nedostatku bratstva medzi ľuďmi a medzi národmi.“[12]  
V záverečnej časti encykliky pápež Pavol VI. formuluje spojitosť medzi rozvojom a mierom: „Priveľké hospodárske, sociálne a kultúrne rozdiely medzi národmi vyvolávajú napätie a nezhody a ohrozujú mier.“[13] Toto tvrdenie je priam naliehavým a až nevyhnutným pre pochopenie naliehavosti celosvetového úsilia o rozvoj, ktoré je na prospech všetkým národom. Tieto národy sú potom zodpovedné za svoju prosperitu, rozvoj a za celosvetový mier.       


[1] Populorum Progressio 3, Pavol VI. (1967)
[2] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 56.
[3] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 56.
[4] Populorum Progressio 20, Pavol VI. (1967)
[5] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 57.
[6] Populorum Progressio 34, Pavol VI. (1967)
[7] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 57.
[8] Populorum Progressio 43, Pavol VI. (1967)
[9] Populorum Progressio 44, Pavol VI. (1967)
[10] Populorum Progressio 48, Pavol VI. (1967)
[11] Populorum Progressio 49, Pavol VI. (1967)
[12] Populorum Progressio 66, Pavol VI. (1967)
[13] Populorum Progressio 76, Pavol VI. (1967)