utorok, 22. marca 2011

Prvý vatikánsky koncil.

Dňa 29. júna 1867 počas jubilejných slávností výročia smrti Apoštolov Petra a Pavla pápež verejne vyhlásil zámer zvolania všeobecného koncilu bulou Aeterni Patris z 29. júna 1868 zvolal koncil na 8. decembra 1869 do vatikánskej Baziliky sv. Petra v Ríme. Koncil sa uskutočnil po vyše 300 rokoch od posledného koncilu konaného v meste Trident (Trento) tzv. Tridentskom koncile (1545 – 1563).
Na Prvý vatikánsky koncil do Ríma boli pozvané: pravoslávne cirkvi, protestanti, aj anglikáni títo však pozvanie neprijali. Projekty koncilových dekrétov nemali pôvodne riešiť problém pápežskej neomylnosti, ale diskusia na túto tému v Európe dodala sporu o pápežskej neomylnosti aktuálnosť. Mechlinský metropolita V. Dechamps a westministerský metropolita H. E. Manning predniesli požiadavku, aby nadchádzajúci koncil slávnostne definoval pápežskú neomylnosť. Proti tomuto sa verejne vyslovil biskup F. Dupanloup.
Pozvaný účastníci koncilu sa v Sixtínskej kaplnke zišli dňa 2. decembra 1869, tu bolo vymenované koncilové predsedníctvo a konštitúciou Multiplices bol vyhlásený celý program snemu. Tento koncil, ako 20. všeobecný snem začal 8. decembra 1869 a trval do 20. septembra 1870.
V deň otvorenia Prvého vatikánskeho koncilu sa sedemdesiati slobodomurári zišli v Neapole a pokúsili sa zvolať protikoncil. Dňa 9. decembra 1869 bolo zhromaždenie zakázané a rozohnané talianskymi úradmi, lebo „antikoncil“ bol nielen proticirkevný, ale aj protištátny.
Organizácia a metódy práce snemu nadväzovali na Tridentský koncil s tým rozdielom, že koncilu nepredsedali pápežskí legáti, ale pápež osobne predsedal na štyroch verejných sesiách.
Vecné rokovanie koncilu začalo 28. decembra 1869 a zaoberalo sa konštitúciou proti rôznym bludom vyplývajúcim z racionalizmu. Návrh o viere, prepracovaný jezuitom Jozefom Kleutgenom, bol vrátený na koncilové rokovanie 18. marca 1870. Po malých doplneniach a úpravách bol tento návrh prijatý a vyhlásený ako koncilová konštitúcia Dei Filius, ktorá pojednáva o diele stvorenia, Zjavenia, o viere, o vzájomnom vzťahu viery a rozumu, vzťahu medzi prírodnou vedou a Zjavením.
Dňa 6. marca 1870 bol po prvýkrát predstavený návrh dogmy o neomylnosti pápeža. V generálnej kongregácií z 11. júla 1870 referoval biskup Gasser z Brixenu o práci na štyroch kapitolách ktoré sa zaoberajú pápežskou neomylnosťou. Dva dni nato sa hlasovalo o tejto štvrtej kapitole. Bol to kritický deň koncilu: 451 koncilových otcov hlasovalo „áno“ placet, 88 hlasovalo proti non placet a 62 s podmieneným „áno“ placet iuxta modum. Pozmeňovanie návrhy tretej skupiny spôsobili nutnosť opakovanej porady, v nej bol stanovený konečný text definície o neomylnosti. Rozhodujúce miesto hovorí: „Rímsky biskup vtedy, keď hovorí ex cathedra ... mocou božskej pomoci ... je neomylný a preto takéto rozhodnutia rímskeho biskupa sú samé sebou a nie zo schválenia Cirkvi neopraviteľné. To znamená, že ak pápež dajaké učenie viery a mravov vyhlásil ex cathedra, nikto to už nemôže opraviť, pozmeniť. Učenie pápeža ex cathedra má isté podmienky: 1. Pápež je neomylný len v učení viery a mravov. 2. Vtedy je neomylný, keď učí ako najvyšší učiteľ a pastier Cirkvi všeobecnej (keď chce použiť túto svoju najvyššiu moc v učení). 3. Je potrebné, aby ako najvyšší učiteľ Cirkvi chcel zaviazať celú všeobecnú Cirkev (nie napr. len svoju rímsku diecézu). 4. Pápež musí chcieť vyhlásiť učenie viery a mravov s konečnou platnosťou (definovať).“
Tento text bol prijatý v poslednej generálnej kongregácii koncilu 18. júla 1870 Pius IX. schválil dogmatickú konštitúciu Pastor aeternus, v ktorej proklamoval, že pápež v oblasti viery a mravov, ak niečo vyhlási slávnostne (ex catedra) je neomylný.
Vatikánsky koncil nevydal žiadne disciplinárne dekréty, ako učinili takmer všetky predchádzajúce koncily. V súvislosti s oznámením tejto dogmy sa odtrhli od pápeža niektorí nemeckí teologickí profesori a kňazi, a tak vznikla starokatolícka cirkev. V nej kňazi neboli viazaní povinnosťou dodržiavať celibát. Pre francúzsko-nemeckú vojnu koncil nemohol pokračovať a pápež ho 20. októbra 1870 odložil na neurčitý čas. Zaujímavosťou je, že oficiálne bol ukončený až v roku 1960, pred začatím Druhého vatikánskeho koncilu.


[1] DLUGOŠ, F.: Koncily katolíckej cirkvi. Levoča : 2005, s. 312.
[2] DLUGOŠ, F.: Koncily katolíckej cirkvi. Levoča : 2005, s. 313.
[3] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 254.
[4] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 254.
[5] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 254.
[6] JUDÁK, V.: Učebné texty z cirkevných dejín. Bratislava : 1995, s. 183.
[7] JEDIN, H.: Malé dejiny koncilu. Praha : 1990, s. 93-94.
[8] JEDIN, H.: Malé dejiny koncilu. Praha : 1990, s. 94.
[9] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 255.