piatok, 2. decembra 2011

Židovská synagóga v Zlatých Moravciach

Židovská komunita v Zlatých Moravciach sa rozhodla svoju synagógu zriadiť až počas fungovania prvej Česko -   Slovenskej republiky 1918 - 1938. Finančné prostriedky na výstavbu synagógy sa hľadali ťažko. Výstavba synagógy sa mohla začať až po získaní dostatočného množstva financií.Stavba synagógy mala stáť podľa odhadov 250 000 Kč. Na vyzbieranie tejto sumy vyhlásila náboženská obec štyri ofery, na ktorých vyzbierala spolu 72 675 Kč. Ďalšie financie získali od Župného úradu v Nitre 100 000 Kč. Zvyšné finančné prostriedky získali za odpredaj miest na sedenie 50 000 Kč a zvyšných 30 000 Kč mala tunajšia židovská obec na šetrených. Stavebné povolenie bolo udelené OÚ v Zlatých Moravciach 29.9.1926 kolaudácia budovy bola takmer presne o rok. Na kolaudáciu bolo pozvaných mnoho hostí všetky ohlasy na novovybudovanú synagogu boli pozitívne.
    Synagóga bola veľká podlhovastá budova s vysokou škridlovou strechou. Dĺžka synagógy bola 23,6 m, šírka 13,2 m, a výška 8 m. V hornej časti bol balkón, na ktorom počas modlitieb stáli alebo sedeli ženy. Mužská časť bola v dolnej časti. Lavice na sedenie boli tak ako aj v dolnej a hornej časti synagógy. Židia sa vždy modlili smerom k východu, resp. boli obrátení k východnej stene budovy, nakoľko tým smerom ležala Palestína. Na prízemí pred lavicami sa nachádzal drvený pult, s ktorého sa čítalo a vysvetľovalo Písmo. Zvitky Písma boli uchovávané v drevenej skrinke, ktorá sa volala Aron HA-Kodeš. Vchod do budovy bol od rabínskeho domu, nie z ulice. Ortodoxným Kantorom bol Adolf Schwartz, kostolníkkom Jozef Pollák.
    Dva dni v roku - na výročie vzniku 1. ČSR a v deň prezidentových narodenín sa mohli modlitieb v synagóge zúčastniť aj nežidia. Zlatomoravecká synagóga prežila aj bombardovanie mesta a plnila svoju funkciu aj po roku 1945 približne do konca 50. rokov.

nedeľa, 27. novembra 2011

I Believe

Pri pobreží Francúzska leží ostrov Normoutien. Cesta dlhá asi 5 km ho spája s pevninou. Možno ju používať iba počas odlivu, teda denne asi štyri hodiny. Informujú o tom tabule popri ceste.
Filip bol so svojimi rodičmi na tomto ostrove na výlete. Mali krásny deň, no rýchlo sa skončil. Odrazu sa otec pozrel na hodiny a povedal:"Poďte, musíme sa vrátiť!" Neboli jediní ktorí sa vybrali na spiatočnú cestu. Filip síce ešte nič nevidel, ale dôveroval, že otec si dobre všimol informačné tabule. Ani sa nezastavili, až z bezpečia pevniny sa dívali na mocný príliv vody. Ale čo to? Zrazu ešte jedno omeškané auto na ceste. Napäto sledujú čo sa s ním stane. Príliv je rýchlejší, a cestujúci len-len že sa zachránia v jednej zo záchraných veží pri ceste. Auto môžu odtiahnuť až pri odlive. "Ocko, tí ľudia nevedia čítať?" pýta sa Filip. "Ba, ale neverili tomu, čo je tam napísané."
Koľko ľudí to práve tak robí s Bibliou. Čítajú o Ježišovi, o spasení i súde. Zachránení sú však len tí, ktorí tomu, čo čítajú aj veria.

pondelok, 21. novembra 2011

Židia v Zlatých Moravciach

Prvé zmienky o Židoch v Zlatých Moravciach sú okolo roku 1868. Židia v Zlatých Moravciach v období stredoveku neboli usídlený nemáme o nich aspoň zmienku. Pre zákonné nariadenie nesmeli sa židia usadiť v blízkosti banských miest a to do 60 km, toto nariadenie bolo zrušené až v roku 1867. O desať rokov neskôr v Zlatých Moravciach bolo 298 židov. Prvá zápisnica židovskej náboženskej obce je z roku 1897. Neskôr sa počty židovských obyvateľov v Zlatých Moravciach menili takto v roku 1914 - 200 židov, 1919 - 369 židov, 1932 - 452 židov. V súpise židov z roku 1942 vtedajšom okresnom meste Zlaté Moravce bolo 784 domov, počet obyvateľov 4358 a počet osôb v súpise židov bol 529.V tomto období sa nachádza v meste aj židovská synagóga. Židovský obyvatelia mesta Zlaté Moravce boli podnikavý. V Zlatých Moravciach boli dámske krajčírstva jedno vlastnila Holländerová Dóra na ulici Bernolákova 7 a druhé Schwartzová Alžbeta na ulici Hitlerova 19. Steiner Vojtech sa venoval výrobe voskových plachiet a sídlil na ulici Hitlerova. Hodinárstvo a obchod s klenotami vlastnil Katz Hermann na námestí Andreja Hlinku 7. Steiner Samuel vlastnil takzvané knihárstvo (kníhkupectvo). Obchod so železom a elektrotechnickými potrebami vlastnil Kreisler Aurel.
Jedným zo žijúcich s komunity židov v Zlatých Moravciach je Jossi Steiner. Po náročnej životnej ceste dnes pôsobí ako Košický rabín.  

nedeľa, 20. novembra 2011

Židia na Slovensku

Židia na Slovensku sa objavujú okolo roku 70 n.l., ktorých sem rímsky legionári dovliekli ako otrokov. Prvý historický záznam o stykoch našich predkov zo židmi možno nájsť v cyrilo-metodských legendách. Neskôr sa s týchto židov stávajú obchodníci a to aj veľmi preslávený.
V roku 1910 na území 15 hornouhorských žúp (polovica územia piatich z nich pripadla dnešnému Maďarsku) bol pomer medzi počtom Slovákov a Maďarov 61 ku 39 percent. V kategórii štátnych a verejných zamestnancov i v slobodných povolaniach však Slováci predstavovali nepatrné percentá: štátni zamestnanci - 1,4 %, zamestnanci župných úradov - 2,2 %, učitelia ľudových škôl - 7,1 %, profesori stredných škôl -1,6 %, lekári - 3,5 %. Slováci pred rozpadom Uhorska nemali jedinú slovenskú strednú školu a počet ľudových škôl s vyučovacím jazykom slovenským od vydania národnostného zákona do roku 1918, čiže za 50 rokov, klesol z 2 000 na 160.
Začiatkom 20. storočia Židia tvorili 4,42 % obyvateľstva Uhorska, ale medzi lekármi bolo 49 % Židov, medzi pravotármi 45 %, medzi novinármi 42 %, medzi spisovateľmi 26 %, medzi obchodníkmi 55 – 60 %. Podľa uhorských štatistík v roku 1910 žilo v Uhorsku 542 000 židov, z ktorých 0,63 % sa hlásilo k slovenskej národnosti.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v novovzniknutej ČSR ostalo asi 140 000 Židov.
Podľa štatistiky z roku 1930 na Slovensku sa zaoberalo činnosťou v priemysle z tisíc obyvateľov židovskej národnosti 202 v obchode a peňažníctve 530. V roku 1940 sa urobil súpis majetku. Z celkového majetku 7 miliárd korún vlastnili Židia 3,2 miliardy (45 percent), hoci na Slovensku ich bolo len 2,9 %
Dnes je na Slovensku 2380 registrovaných židov väčšinou sú to starší ľudia.
Košický rabín, rodák zo Zlatých Moraviec Jossi Steiner hovorí: Žid sa učí, lebo sa má učiť. Cesta vzdelania sa nekončí promóciou, trvá po celý život. V každom židovskom dome majú byť knihy: tanach (písmo sväté), talmud (otázky práva, etiky, zvykov, histórie...) a šulchan aruch (prestretý stôl). Tam sa človek dozvie, ako sa má správať, ktorú topánku si má prv zaviazať, čo má hovoriť, ako sa má modliť, koľko sa má po jedle čakať medzi mliekom a mäsom (šesť hodín).

streda, 9. novembra 2011

Pater noster

Pater noster, qui es in caelis: 
sanctificétur nomen tuum;
advéniat regnum tuum;
fiat voluntas tua, sicut in caelo, et in terra.
Panem nostrum cotidiánum da nobis hódie;
et dimítte nobis débita nostra,
sicut et nos dimítimus debitoribus nostris;
et ne nos indúcas in tentatiónem;
sed líbera nos a malo.

utorok, 8. novembra 2011

O vode a rybách

Zišli sa raz v zátoke rieky ryby na kus reči. Rozprávali sa o tom, ako si niektorí myslia, že ich život závisí od vody. "Ale my sme predsa vodu nikdy nevideli. Nevieme vôbec, čo to je." Vtedy sa ozvali skúsenejšie ryby: "Počuli sme, že v mori vraj žije akási učená ryba, ktorá sa rozumie do všetkého. Poďme za ňou, nech nám ukáže tú vodu!" Najodvážnejšie obyvateľky rieky sa vydali na cestu. Po čase šťastlivo priplávali do mora a bez problémov našli učenú predstaviteľku svojej triedy. Múdra ryba vypočula ich prosby a riekla: "Ó, vy hlúpe ryby! Vo vode predsa žijete a vo vode sa predsa hýbete. Z vody ste vyšli a do vody sa vrátite. Žijete vo vode, a ani o tom neviete!"
Teológ Karl Rahner sa vyjadril: Človek nielenže má veľa otázok, ale i on sám je otázkou.

Kazimierz Wojtowicz, O kázni a dáždnikoch. 
         

pondelok, 7. novembra 2011

O Lišiakovi a ťave

Pri východe slnka sa lišiak pozrel na svoj tieň a povedal si: "Dnes n obed zjem ťavu." Celú polovičku dňa hľadal ťavu. Napoludnie sa pozeral znova na svoj tieň a riekol: "No, aj myš by mi stačila."

Usiluj sa byť človekom, ktorý začína svoj život.

Z knihy O kázni a dáždnikoch od Kazimierz Wojtowicz.

štvrtok, 3. novembra 2011

Smietka v oku.

Mnoho ľudí, nevie odkiaľ a kam sa vlastne dostali. Mnoho ľudí si to neváži a zneužíva pritom mnoho ďalších. Vytvárajú sa tak nové otroctvá. Otrok je zaviazaný chlebodarcovi a chlebodarca otrokovi. No je tam mnoho iných ktorí nie sú ani chlebodarcovia a ani otroci a tí sú na tom oveľa horšie, ako tí otroci.

piatok, 28. októbra 2011

Stretnutie v Assisi

Dňa 27. 10. 2011 prebehlo v Talianskom mestečku Assisi stretnutie pod názvom Pútnici pravdy, pútnici pokoja. Stretnutie sa konalo 25 rokov od prvého stretnutia v Assisi, podnet na prvé stretnutie dal Jana Pavla II. Týmto stretnutím sa zapísal do histórie. Na prvé stretnutie  boli pozvaný zástupcov všetkých vierovyznaní. Pápež týmto stretnutím chcel poslať posolstvo mieru do celého sveta.

pondelok, 10. októbra 2011

Božia výchova

"...Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna otec nevychováva prísne?" (Hb 12,7). 
Práce na diaľniciach sú pre účastníkov premávky nepríjemné. Tvoria sa zápchy, autá môžu ísť len krokom. Každému vodičovi odľahne, keď práce skončia, keď zrušia obmedzenie rýchlosti. Aj na životnej ceste veriaceho sú mnohé "práce". Sú to skúšky a problémy. Po čase však príde osvieženie. O tejto Božej činnosti čítame: "On udiera, ale Jeho ruky aj liečia". 
Hoci nás Kristova obeť od okamihu obrátenia pripravila pre neho, predsa sme počas svojho pozemského života v "Božej škole". Úsilie nášho nebeského Otca smeruje k tomu, aby sme sa stále viac podobali Pánu Ježišovi. Tak môžeme porovnať jeho vedenie so stavebnými prácami na diaľnici. Treba vyplniť výtlky, vyhladiť drsný povrch a niekedy je nutná obchádzka. Jedno je však isté: Boh nerobí opravy keď nie sú potrebné, ani v nevhodnom čase. Raz skončia aj posledné práce a my prídeme do cieľa - k Nemu. Tam zvoláme: "Nech ťa chvália, Hospodine, všetky tvoje skutky, nech ti dobrorečia tvoji zbožní" (Ž 145, 10). Úsilie nášho nebeského Otca smeruje k tomu, aby sme sa stále viac podobali Pánu Ježišovi. 

nedeľa, 2. októbra 2011

Rozžialený odišiel

Stretol som v živote mnoho krásnych mladých ľudí a myslím, že niet nič ochromujúcejšie, ako nadšený mladý človek, dokorán otvorený pravde. Tým trápnejšie a smutnejšie je potom vidieť takých, čo majú všetky schopnosti a všetky šance objavovať a tvoriť nový život v jeho najpravdivejších dimenziách - a cúvajú pred ním, pretože nie sú ochotní niečoho sa zrieknuť. Nuž, Kristus nám predstavuje najvyšší typ vo vývoji ľudskej spoločnosti. Môžeme sa rozhodnúť: prijať ho - alebo odmietnuť.

nedeľa, 25. septembra 2011

Kráľ Dávid

"Len v Bohu sa moja duša upokojí, od neho je moja nádej. Len on je moja skala, moja spása a môj hrad. Nebudem sa báť" O kráľovi Dávidovi Boh povedal: Našiel som Dávida, syna Jesseho, muža podľa svojho srdca, ktorý vždy bude plniť moju vôľu" (Sk 13, 22). Čím si tento muž viery vyslúžil také krásne svedectvo? Odpoveď nám dáva 62. žalm. Pretože vo všetkom celkom dôveroval Bohu a chcel byť úplne závislý od Neho. V tomto Žalme však Dávid nehovorí len o svojich skúsenostiach s Bohom, ktorému dôveroval, ak aj nás vyzýva k životu dôvery: "Ľudia, dúfajte v neho v každom čase, vylievajte si pred ním srdce! Boh je našim útočiskom. Pokiaľ dúfame v ľudí, budeme vždy znovu sklamaní. Boh, ktorému dôverujeme, a v ktorom nachádzame spásu, slávu, silu a útočisko, je Boh sily dobroty.

sobota, 24. septembra 2011

Kto je Ježiš Kristus?

"Pretože ak svojimi ústami vyznáš Pána Ježiša a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený" (Rim 10, 8-9). 
Človek o ktorom je reč, zomrel na kríži. Ľuďom sa vtedy zdalo, že to bol slabý človek. Zomrel tak rýchlo, že sa tomu divili. Bol to obraz toho najúbohejšieho človeka, ktorého nestrpeli, pre ktorého tu nebolo miesto. Kričali: "Preč s ním!" Nemal nikoho, kto by zostal pri Ňom. Dokonca aj tých pár priateľov ho nechalo samého. 
V ten deň Boh skryl pred Ním svoju tvár. Avšak o tri dni neskôr Boh dokázal ako Ho miluje. Vzkriesil Ho z mŕtvych, prijal Ho do slávy a dal mu slávne miesto po svojej pravici. Od toho okamihu kladie Boh každému človeku osobnú otázku: "Čo si ty myslíš o synovi človeka, ktorý dobrovoľne zaujal tvoje miesto?" Ak tohto človeka, ktorý za nás visel na kríži neuznáš za svojho záchrancu, nemôžeš byť spasený. 

nedeľa, 11. septembra 2011

V tvojej ruke je môj čas.

Tieto slová sa nachádzajú knihe žalmy 31, 16. Hoci je život krátky, predsa storočný človek prežil viac ako 3 miliardy sekúnd. Celkom pekné číslo. Aj keď sa väčšina ľudí dožije nižšieho veku, jedno vieme iste: Rozhodujúce je, čo za svoj život urobíme.
Pri všetkom, čo robíme by sme si mali uvedomovať, že Boh sa na nás pozerá, a všetko vidí.Na túto okolnosť upozorňuje kráľ Šalamún, ktorému Boh daroval mimoriadnu múdrosť. "Raduj sa mládenec, vo svojej mladosti a nech sa teší srdce za tvojich mladých dní. Choď po cestách, na ktoré ťa tiahne srdce a kam si žiadajú tvoje oči." ..."no vedz, že Boh ťa za to všetko privedie na súd" (Kaz 12,1).
Zodpovednosti za vlastné konanie sa nevyhneme. Boh vo svojej dokonalosti na nás ľudí nezabudol a posiela nám radcu v najťažších našich chvíľach a to je Duch Svätý. Ďakujeme ti Bože.
Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti.

streda, 31. augusta 2011

Formácia osobnosti


Aby sme mohli toho ktorého jedinca označiť titulom osobnosť je potrebné spĺňať isté charakteristiky alebo znaky. Základným znakom človeka je rozumnosť a sloboda a na nej stojaca tvorivosť. A práve táto skutočnosť je jedným zo základných znakov či charakteristík osobnosti. Aby sa človek stal osobnosťou, musí tvoriť hodnoty z bohatstva svojich osobných kvalít a rozhodnutí. Tak hovorí aj pápež Ján Pavol II.: „Každý človek má určité vrodené schopnosti, ktoré čakajú, kedy sa budú dať rozvinúť. Patrí to k plnému uplatneniu osobnosti človeka a aj ku vhodnému začleneniu človeka do sociálneho prostredia, v ktorom žije“. Na týchto uvedených znakoch ľudskej podstaty stojí tvorivosť, ktorá je ďalším, alebo následným znakom osobnosti. Je to skutočnosť, že človek poznajúc svoju vlastnú druhovú aj osobnú jedinečnosť v kontexte nadprirodzeného zjavenia informujúceho o podobnosti človeka s Bohom, ktorý je Tvorca, Stvoriteľ a jeho príkazu využívať svet, pretvárať ho a podmaniť si ho, je človek prirodzenou aj morálnou nevyhnutnosťou vedený k tomu, aby tvoril nové hodnoty vlastného sveta. Je vyzvaný a motivovaný, aby nebol len konzumentom, ale producentom dobier sebe samému, blížnym, ako aj celému svetu ako celku.
Následne môžeme skonštatovať, že konkrétny človek je osobnosťou vtedy, ak nie len užíva, a tým uberá z dobier a hodnôt sveta, ale tvorí vytvára. Môže z hodnôt tohto sveta brať, uberať, míňať, ale s tým, že zároveň musí do kontextu sveta vrátiť nové hodnoty. Sú to hodnoty tvorené na báze predtým prijatých dobier, či už sú materiálneho, alebo fyzického a duchovného rozmeru sveta a bytia, ale ich zachovávajú a rozvíjajú. Osobnosť produkuje na základe prirodzeného konceptu vlastnej tvorivosti, ako jedného zo znakov podobnosti so Stvoriteľom. Osobnosť je ten, kto jasne pozná svoje miesto v celkovom rozsahu stvoreného sveta a dokáže rozvíjať seba i svet nenarúšajúc prirodzený rozmer daného prirodzeného vzťahu.   
Ďalším zo znakov človeka, ako skutočnej osobnosti je schopnosť univerzálneho sociálneho záujmu. Tu sa nám natíska povedať, že skutočnou osobnosťou je vždy ten, kto do svojho tvorivého potenciálu vie zahrnúť potreby viacerých ľudí. Osobnosťou nie je ten, kto je vysoko a nedostihnuteľne efektívny v svojom osobnom konaní, ktoré je však zamerané na výhradný osobný prospech daného jedinca, ale ten kto svoje konanie zameriava na dobro všetkých. Platí to aj v tom prípade, ak výrazný egocentrizmus konkrétneho jedinca nijakým spôsobom nenarušil sociálnu kohéziu spoločnosti v jeho okolí. To znamená, že konkrétny jedinec je výsostne egoistický, ale napriek tomu neubližuje nikomu okolo seba. Osobnosťou nie je ten, kto je síce tvorivý, ale len pre naplnenie vlastných potrieb.
Uvedomenie si zodpovednosti za vlastné schopnosti. Osobnosť stojí na uvedomení si vlastného potenciálu a spoločenskej zodpovednosti. Ide o situáciu, keď si človek uvedomuje svoju vlastnú individualitu a potenciu, ktorá tkvie v jeho prirodzených vlohách.
Obyčajne je za osobnosť považovaný aj taký jedinec, ktorý na takéto znaky nedorástol. Za osobnosť sa často považuje človek, ktorý nespĺňa znaky osobnosti, ale je verejne známy a je vysoko v spoločenskom postavení popularity. Je všeobecne akceptovanou skutočnosťou, že tým, že je istý človek verejne známy a povedzme aj uznávaný v istých konkrétnych kruhoch, spoločnosť ho tituluje ako osobnosť. Je celkom možné, že takýto človek skutočne odovzdal niečo zo svojich individuálnych daností a schopností, aby ovplyvnil, alebo zmenil seba samého ako aj svoje okolie a konkrétnych ľudí v dosahu svojej činnosti a vplyvu. Napriek tomu nie je osobnosť. Ak ho spoločnosť takto vníma, je osobnosťou len v istom uhle pohľadu. V iných oblastiach svojich schopností a daností môže hlboko zaostávať. Napríklad konkrétny jedinec, ktorý je v rámci svojej profesie veľmi erudovaným a uznávaným odborníkom, ktorý pre rast svojich kvalít obetuje veľa času a námahy je zároveň veľmi zlým otcom, ledabolým kresťanom, je napríklad ťažko závislým gemblérom – hráčom, ktorý míňa peniaze rodiny na hazard.  
Každý človek môže byť osobnosťou. Každý človek aj ten najchudobnejší si vie uchrániť isté znaky či prejavy racionality, slobody a nezávislosti a vie predovšetkým z potenciálu vlastnej duše tvoriť hodnoty, ktorými napĺňa vlastné prirodzené potreby a zároveň v tej istej tvorivej aktivite obohacuje svet a iných ľudí. Aj najchudobnejší človek, ktorý možno v ekonomickej oblasti nemá také možnosti ako ktokoľvek iný, na základe svojej slobodnej tvorivosti má čo ponúknuť sebe aj svetu. Vie tvoriť umenie, priateľstvo, lojalitu, úprimnosť, srdečnosť, obetavosť, solidaritu. A tak nie je konzument, ale producent, tvorca. Tak sa stáva osobnosťou. Je si vedomý svojej dôstojnosti, svojich darov a potenciálu.
Osobnosť stojí na uvedomelej ľudskej dôstojnosti v jej prirodzenom aj transcendentnom rozmere. Spočíva na rozvíjaní ľudskej dôstojnosti, ktorú človek získal. Preto môžeme povedať: dôstojnosť je čosi, čo človek získal, ale osobnosť si buduje sám.  

Osobnosť


Pojmom osobnosť chápeme každého človeka, ktorý sa prirodzenými a dedičnými dispozíciami, ale predovšetkým svojim racionálnym a inteligentným vybavením stáva jedinečným tvorom. Tým, že každý jeden človek je iný v svojej jedinečnej kombinácií vlôh, schopností a slobodných rozhodnutí a túžob, stáva sa osobnosťou. Pod týmto pojmom chápeme každého človeka, ktorý si je vedomý svojich schopností a svojich vlastných znakov, ktoré zmysluplným a cieľavedomým spôsobom rozvíja pre svoje vlastné dobro, aj pre dobro iných. Je to teda bytosť, ktorá si uvedomuje svoju vlastnú výnimočnosť. Rozvíja seba samého, aby sa stával stále viac potrebným a užitočným vo všetkých oblastiach, ktoré svojou individualitou zasahuje.  
Jedným zo základných predpokladov rozvoja osobnostných znakov človeka je poznávanie a uvedomovanie si vlastnej prirodzenosti a jej celkovej kvality a na nej stojacej dôstojnosti a následne aj osobnej jedinečnosti. Tieto skutočnosti človek vníma na základe poznávania prirodzených kvalít vlastného bytia, vychádzajúceho tak z prirodzených znakov vlastnej podstaty, ako aj z nadprirodzených zdrojov Božieho zjavenia.
Každý človek je autonómny. Vlastní dušu i telo, pričom ako osoba tvorí jeden telesný a súčasne duchovný celok neopakovateľnej kvality. Preto byť ľudskou bytosťou či ľudskou osobou značí slobodu byť individuálne nezávislým a slobodným v možnostiach a rozhodnutiach.  Práve sloboda je tým kľúčovým konštitučným prvkom, ktorý robí z človeka individualitu. Osobnosťou je alebo sa stáva ten, kto konkrétnym a súčasným aktom vlastného slobodného rozhodnutia v ktoromkoľvek rozmere vlastného života a konania rešpektuje, či zahŕňa tieto rozmery vlastného konania a jeho morálneho kontextu. Rozvíjaním seba samého bez toho, aby obmedzoval osobne a individuálne možnosti realizácie a rastu kohokoľvek iného v spoločnosti. Ba naopak. Svoj vlastný rast a rozvoj spája s rozvojom ľudskej spoločnosti ako takej a zachováva prirodzené podmienky, aby sa zachoval prirodzený ráz a charakter sveta či prírody, ktorej človek je súčasťou.


piatok, 19. augusta 2011

Svetové dni mládeže v Madride 2011

V roku 2011 v mesiaci auguste sa uskutočnili svetové dni mládeže. Je to stretnutie všetkých mladých ľudí z našej planéty zem. Mladých ľudí ktorých spája viera. V meste Madrid sa zídu státisíce ľudí, ktorý vedia prečo a načo vlastne prišli do tohoto mesta v tomto roku. Je to stretnutie s rovesníkmi z rôznych kútov sveta, rôznosť kultúr a to všetko spája týchto mladých ľudí. Táto akcia mladých ľudí, ktorý sa stretávajú v znamení kríža, bola založená Jánom Pavlom II, ktorý daroval mladým kostol v Ríme 25. 3. 1983. Táto myšlienka nezhasla ani po odchode pápeža Jána Pavla II, ale naopak má veľkú podporu a tešia sa tejto akcie aj mnohý mladý zo Slovenska.
 Niektorý ľudia sú však odporcami, ale prečo sú týmito odporcami svetových dní mládeže konkrétne v meste Madrid Španielsku. Zámienkou týchto ľudí je prehnaný rozpočet tejto akcie a ešte aj veľká nezamestnanosť v Španielsku. Je to všetko naozaj tak, ako tisícky demonštrantov tvrdia. Ja si myslím skôr opak veď je to prínos do Španielska či po duchovnej stránke, alebo ekonomickej veď samotný primátor mesta Madrid odhaduje prínos až na 250 miliónov eur. Nie je to však v tom, že na tejto demonštrácii sa zúčastňujú odporcovia kresťanstva, cirkvi a samotného pápeža? Tejto demonštrácie sa zúčastnili sekularistické, feministické, homosexuálne, alternatívne kresťanské a ľavicové organizácie.

utorok, 9. augusta 2011

Rozvoj vo svetle encykliky Pavla VI. Populorum progresio.


Rozvoj vo svetle encykliky Pavla VI. Populorum progresio.

1.     Úvod

Encyklika sa začína slovami Populorum progresio čo znamená  Rozvoj národov. Pavol VI. spomína v úvode encykliky svojich predchodcov, ktorí vo svojich encyklikách nezanedbali povinnosť svojho úradu a pripomenuli sociálne problémy svojej doby, ktoré nesiahajú len na svoju dobu, ale ako zisťujeme encyklika má neoceniteľný charakter aj v dnešnej dobe. Pápež v encyklike spomína svoje dve cesty do Latinskej Ameriky v roku 1960 a druhú do Afriky 1962 a to ešte predtým kým nebol Rímskym biskupom. Tam zistil aké majú ťažkosti národy „tretieho sveta“. Touto encyklikou spomína na tieto národy a píše o týchto problémoch. Hladujúce národy sa dnes obracajú dramatickým spôsobom na národy v nadbytku. Cirkev sa chveje pri tomto úzkostnom volaní a vyzýva každého, aby s láskou odpovedal na hlas svojho brata[1]. Pápež sa snaží týmto zdôrazniť lásku k blížnemu a nemá nastať vykorisťovanie ako sa to mnohokrát deje. Pápež Pavol VI. v túžbe splniť želanie koncilu a priviesť do života to čo bolo na koncile schválené vydáva túto encykliku. Snaží sa pričiniť o pokrok národov. Často sú to koloniálne krajiny alebo krajiny s bývalou koloniálnou nadvládou. Priviesť do týchto krajín sociálnu istotu, spravodlivosť a menej rozvinutým národom poskytnúť pomoc ako svojmu mladšiemu bratovi. Pre tento zámer bola schválená aj pápežská komisia, ktorá má za úlohu vzbudiť v ľude Božom plné vedomie napomôcť týmto národom hlavným programom tejto komisie je Spravodlivosť a mier. Encyklika sa skladá z úvodu dvoch častí, prvá časť „za integrálny rozvoj“, druhá časť cesta k solidárnemu rozvoju ľudstva, a konečná výzva.  

2.     Za integrálny rozvoj

V prvej časti encykliky pápež poukazuje na problémy, ktoré súvisia s rozvojom národov. Píše vo svojej encyklike o materiálne založených ľuďoch a poukazuje na druhej strane na chudobu ľudí. Často sú to tie národy, ktoré len pred nedávnom dosiahli národnú nezávislosť. Pápež na jednej strane chváli vo svojej encyklike kolonizátorov tým, že do krajín priniesli svoju vedu a techniku, ale na druhej strane poukazuje na neblahé následky kolonializmu. K tejto problematike pápež dodáva vyjadrenie, že v bývalých kolóniách, ktoré dostali slobodu a oni sami sa nevedia postarať o seba, u týchto národov hrozia občianske vojny. Cirkev sa nechce miešať do politiky ostatných štátov, ale Cirkev „ v túžbe pomáhať ľuďom dosiahnuť ich plný rozvoj, predkladá im to, čo jej prislúcha ako svoje vlastné: celkový pohľad na človeka a na ľudstvo“ (PP 13)[2]. Pápež Pavol VI. tu prichádza s hlavnou myšlienkou celej encykliky „rozvoj sa neobmedzuje len na jednoduchý hospodársky rast. Aby bol rozvoj ozajstný, musí byť úplný, t.j. musí povznášať celého človeka a každého človeka“ (PP 14).[3] Človek sa na svojom rozvoji musí podieľať sám pre seba. Je obdarený rozumom a slobodnou vôľou a tie so sebou nesú zodpovednosť za vlastný rast. Tento rast má človek pretaviť do vlastných schopností a daností, aby raz prinášal ovocie. Pre tento ľudský rozvoj nie je potrebné mať mnoho hmotného majetku, ale mať viac ľudských hodnôt a podieľať sa na ich zveľaďovaní. V Populorum progressio nám prináša Pavol VI. hlavnú definíciu rozvoja, „je pre každého a pre všetkých prechodom z menej ľudských podmienok k ľudskejším podmienkam“.[4] Pápež podáva v encyklike aký má vplyv ľudský pokrok na človeka a celú spoločnosť pokrok je činiteľom rozvoja. Uplatňovaním svojho rozumu a práce sa rozvíja industrializácia, človek sa postupne zmocňuje tajomstiev prírody a lepšie využíva jej bohatstvá. Pápež tu však upozorňuje aj na neblahé následky rozvoja priemyslu, ide tu najmä o vykorisťovanie a zisk sa stáva hlavným cieľom, pre ktorý ľudia podriaďujú svoje hodnoty. Potom tu nastáva trend, podľa ktorého sa odstup od prosperujúcich od zaostávajúcich stále zväčšuje.[5] Toto rozdelenie privádza jedných k sebectvu a druhých k revolte. Revolučné postavenie spôsobuje nové nespravodlivosti, zapríčiňuje novú nerovnováhu a vyvoláva nové pustošenie. Pápež na vyrovnanie týchto nerovností píše, každý program určený na zvýšenie výrobnosti nemá napokon iného zmyslu ako slúžiť človeku.[6] Aby človeka nepohltila technika a aby človeku mohla dobre slúžiť, musí sa z tohto dôvodu snažiť o zvýšenie svojej gramotnosti, ktorá je nevyhnutná na rozvíjanie osobnej zodpovednosti za vlastný rozvoj po všetkých stránkach. S rozvojom osobnosti súvisí aj zameranie sa na rodinu a zodpovedné rodičovstvo, ako aj varovanie pred pokušením materializmu.[7]     

3.     Cesta k solidárnemu rozvoju ľudstva

Integrálny rozvoj človeka nemôže ísť bez solidárneho rozvoja ľudstva.[8] Ide tu o povinnosť bohatších krajín voči chudobným krajinám. Táto pomoc sa prejavuje v troch aspektoch: povinnosť súdržnosti (pomoc rozvojovým krajinám), povinnosť sociálnej spravodlivosti (náprava nesprávnych obchodných vzťahov medzi silnými a slabými krajinami) a povinnosť univerzálnej lásky (angažovanosť sa za ľudskejší svet pre všetkých).[9] Už nestačí, keď sa postaráme o sociálne slabších, nevyrieši to problémy tým, keď im hodíme do klobúka bankovku, ale pomoc má nastať v zmene systému a tejto zmene musí predchádzať zmena zmýšľania, podľa ktorej sú si všetci ľudia rovní, len každý z nich má inú úlohu podieľať sa na vytváraní dobra. Je normálne, že každý má pocítiť osoh zo svojej práce najprv na sebe, ale musí sa oň rozdeliť aj s ostatnými. Každý národ má zvyšovať a zdokonaľovať svoju produkciu, aby zabezpečil všetkým svojim príslušníkom naozaj ľudskú životnú úroveň a aby zároveň prispel k solidárnemu rozvoju ľudstva.[10] Toto správanie, ktoré by mali konať všetci ľudia, prinesie najmä prospech bohatým, lebo odmietnutím a uzavretím sa do vlastného egoizmu vytvára „hnev chudobných s nepredstaviteľnými následkami.“[11]
Pavol VI. navrhuje vytvoriť z výdavkov, ktoré smerujú na zbrojársky priemysel, svetový fond na riešenie biedy a hladu. Pápež tu poukazuje na pokrytectvo, ktoré tu zavládlo a neschopnosť voľného trhu.
Riešenie týchto problémov je však v mentalite ľudí jednotlivých národov a ich predstaviteľov: „Svet je chorý. Jeho neduh neväzí natoľko v neproduktívnosti zdrojov alebo v ich uchvátení zo strany niekoľkých, ako skôr v nedostatku bratstva medzi ľuďmi a medzi národmi.“[12]  
V záverečnej časti encykliky pápež Pavol VI. formuluje spojitosť medzi rozvojom a mierom: „Priveľké hospodárske, sociálne a kultúrne rozdiely medzi národmi vyvolávajú napätie a nezhody a ohrozujú mier.“[13] Toto tvrdenie je priam naliehavým a až nevyhnutným pre pochopenie naliehavosti celosvetového úsilia o rozvoj, ktoré je na prospech všetkým národom. Tieto národy sú potom zodpovedné za svoju prosperitu, rozvoj a za celosvetový mier.       


[1] Populorum Progressio 3, Pavol VI. (1967)
[2] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 56.
[3] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 56.
[4] Populorum Progressio 20, Pavol VI. (1967)
[5] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 57.
[6] Populorum Progressio 34, Pavol VI. (1967)
[7] Porov. Košč S.: Katolícka sociálna cirkev: Ružomberok 2007, s. 57.
[8] Populorum Progressio 43, Pavol VI. (1967)
[9] Populorum Progressio 44, Pavol VI. (1967)
[10] Populorum Progressio 48, Pavol VI. (1967)
[11] Populorum Progressio 49, Pavol VI. (1967)
[12] Populorum Progressio 66, Pavol VI. (1967)
[13] Populorum Progressio 76, Pavol VI. (1967)

nedeľa, 17. júla 2011

Škapuliarska Panna Mária

V roku 1686 dostal žiadosť Juraj Szelepcsenyi, arcibiskup primas Uhorska od Alžbety Rákoczyovej-Erdódyovej o založenie Bratstva sv. škapuliara. Žiadosti vyhovel s prehlásením, že je veľmi šťastný, že v jeho stolici, kde je županom, bude miesto, ktoré sa stane ohniskom mariánskej úcty.
Juraj Szelepcsenyi, arcibiskup primas Uhorska a miestokráľ Uhorský zakrátko zomrel. Vo vybavovaní tejto záležitosti pokračoval jeho nástupca Juraj Szechéni. Podal žiadosť pápežovi Inocentovi XI., ten s radosťou vyhovel grófke Alžbete a r. 1686 poveril Szechényiho založiť v Topoľčiankach Bratstvo sv. škapuliara. Zároveň povolil konať každoročnú púť v nasledujúcu nedeľu po sviatku Škapuliarskej panny Márie - 16. júla. Povolenie bolo doložené dekrétom, ktorý vystavil všeobecný generál rádu Karmelitánov. Inocent XI. poslal grófke aj osobný dar obraz PANNY MÁRIE ŠKAPULIARSKEJ od talianskeho majstra.

utorok, 22. marca 2011

Prvý vatikánsky koncil.

Dňa 29. júna 1867 počas jubilejných slávností výročia smrti Apoštolov Petra a Pavla pápež verejne vyhlásil zámer zvolania všeobecného koncilu bulou Aeterni Patris z 29. júna 1868 zvolal koncil na 8. decembra 1869 do vatikánskej Baziliky sv. Petra v Ríme. Koncil sa uskutočnil po vyše 300 rokoch od posledného koncilu konaného v meste Trident (Trento) tzv. Tridentskom koncile (1545 – 1563).
Na Prvý vatikánsky koncil do Ríma boli pozvané: pravoslávne cirkvi, protestanti, aj anglikáni títo však pozvanie neprijali. Projekty koncilových dekrétov nemali pôvodne riešiť problém pápežskej neomylnosti, ale diskusia na túto tému v Európe dodala sporu o pápežskej neomylnosti aktuálnosť. Mechlinský metropolita V. Dechamps a westministerský metropolita H. E. Manning predniesli požiadavku, aby nadchádzajúci koncil slávnostne definoval pápežskú neomylnosť. Proti tomuto sa verejne vyslovil biskup F. Dupanloup.
Pozvaný účastníci koncilu sa v Sixtínskej kaplnke zišli dňa 2. decembra 1869, tu bolo vymenované koncilové predsedníctvo a konštitúciou Multiplices bol vyhlásený celý program snemu. Tento koncil, ako 20. všeobecný snem začal 8. decembra 1869 a trval do 20. septembra 1870.
V deň otvorenia Prvého vatikánskeho koncilu sa sedemdesiati slobodomurári zišli v Neapole a pokúsili sa zvolať protikoncil. Dňa 9. decembra 1869 bolo zhromaždenie zakázané a rozohnané talianskymi úradmi, lebo „antikoncil“ bol nielen proticirkevný, ale aj protištátny.
Organizácia a metódy práce snemu nadväzovali na Tridentský koncil s tým rozdielom, že koncilu nepredsedali pápežskí legáti, ale pápež osobne predsedal na štyroch verejných sesiách.
Vecné rokovanie koncilu začalo 28. decembra 1869 a zaoberalo sa konštitúciou proti rôznym bludom vyplývajúcim z racionalizmu. Návrh o viere, prepracovaný jezuitom Jozefom Kleutgenom, bol vrátený na koncilové rokovanie 18. marca 1870. Po malých doplneniach a úpravách bol tento návrh prijatý a vyhlásený ako koncilová konštitúcia Dei Filius, ktorá pojednáva o diele stvorenia, Zjavenia, o viere, o vzájomnom vzťahu viery a rozumu, vzťahu medzi prírodnou vedou a Zjavením.
Dňa 6. marca 1870 bol po prvýkrát predstavený návrh dogmy o neomylnosti pápeža. V generálnej kongregácií z 11. júla 1870 referoval biskup Gasser z Brixenu o práci na štyroch kapitolách ktoré sa zaoberajú pápežskou neomylnosťou. Dva dni nato sa hlasovalo o tejto štvrtej kapitole. Bol to kritický deň koncilu: 451 koncilových otcov hlasovalo „áno“ placet, 88 hlasovalo proti non placet a 62 s podmieneným „áno“ placet iuxta modum. Pozmeňovanie návrhy tretej skupiny spôsobili nutnosť opakovanej porady, v nej bol stanovený konečný text definície o neomylnosti. Rozhodujúce miesto hovorí: „Rímsky biskup vtedy, keď hovorí ex cathedra ... mocou božskej pomoci ... je neomylný a preto takéto rozhodnutia rímskeho biskupa sú samé sebou a nie zo schválenia Cirkvi neopraviteľné. To znamená, že ak pápež dajaké učenie viery a mravov vyhlásil ex cathedra, nikto to už nemôže opraviť, pozmeniť. Učenie pápeža ex cathedra má isté podmienky: 1. Pápež je neomylný len v učení viery a mravov. 2. Vtedy je neomylný, keď učí ako najvyšší učiteľ a pastier Cirkvi všeobecnej (keď chce použiť túto svoju najvyššiu moc v učení). 3. Je potrebné, aby ako najvyšší učiteľ Cirkvi chcel zaviazať celú všeobecnú Cirkev (nie napr. len svoju rímsku diecézu). 4. Pápež musí chcieť vyhlásiť učenie viery a mravov s konečnou platnosťou (definovať).“
Tento text bol prijatý v poslednej generálnej kongregácii koncilu 18. júla 1870 Pius IX. schválil dogmatickú konštitúciu Pastor aeternus, v ktorej proklamoval, že pápež v oblasti viery a mravov, ak niečo vyhlási slávnostne (ex catedra) je neomylný.
Vatikánsky koncil nevydal žiadne disciplinárne dekréty, ako učinili takmer všetky predchádzajúce koncily. V súvislosti s oznámením tejto dogmy sa odtrhli od pápeža niektorí nemeckí teologickí profesori a kňazi, a tak vznikla starokatolícka cirkev. V nej kňazi neboli viazaní povinnosťou dodržiavať celibát. Pre francúzsko-nemeckú vojnu koncil nemohol pokračovať a pápež ho 20. októbra 1870 odložil na neurčitý čas. Zaujímavosťou je, že oficiálne bol ukončený až v roku 1960, pred začatím Druhého vatikánskeho koncilu.


[1] DLUGOŠ, F.: Koncily katolíckej cirkvi. Levoča : 2005, s. 312.
[2] DLUGOŠ, F.: Koncily katolíckej cirkvi. Levoča : 2005, s. 313.
[3] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 254.
[4] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 254.
[5] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 254.
[6] JUDÁK, V.: Učebné texty z cirkevných dejín. Bratislava : 1995, s. 183.
[7] JEDIN, H.: Malé dejiny koncilu. Praha : 1990, s. 93-94.
[8] JEDIN, H.: Malé dejiny koncilu. Praha : 1990, s. 94.
[9] FRANZEN, A.: Malé cirkevní dejiny. Praha : 1995, s. 255.

sobota, 26. februára 2011

Asher

The second son of Jacob and Zilpah, Leah´s maid (Gen. 30,12), and one of the twelve tribes of Israel. In Genesis 30, 13, the name Asher is associated with the Hebrew word for blessing, but many scholars associate the name´s origin with the goddess Asherah. According to Joshua 19, 24-31, the tribe of Asher settled in northwest Canaan. Biblical sources praise Asher´s fertile land (Gen 49.20, Deut. 33, 24-25). The authors of Judges claim that Asher Failed to occupy all of its territory. Solomon reorganized Asher´s territory into an administrative district and later ceded twenty Galilean cities to the king of Tyre. After the Assyrian exile Asher´s territory remained in foreign hands, but the tribe, as witnessed by its genealogies, endured.

Pisári na Skale útočišťa.


V mojom predchádzajúcom článku Rehoľa Kartuziánov som sa zameral na Kláštor Kartuziánov v ktorom som opísal zakladateľa rádu a kláštor na Skale útočišťa, teraz by som chcel priblížiť prácu v takomto kláštore.

    Rehoľa kartuziánov sa zaoberala v ťažko prístupnom teréne Slovenského raja pisárskou činnosťou. Prvý mnísi ktorí na Kláštorisko prišli v roku 1307 z rakúskeho Seitzu, bol medzi nimi aj mních Konrád, prior kláštora, podľa kronikára "pisár nevšedných kvalít". Kvôli zadováženiu potrebných kníh z vlastnej dielne pre novovzniknutý kláštor vzdal sa hodnosti priora a plne sa venoval pisárskej činnosti. Pisársky umelecký vkus Konrádových bohoslužobných kódexov dosahoval špičkovú úroveň. Pre potreby kláštora zhotovil dva misály, graduál, breviar, collectarium, officium, defunctorum a iné. Kopistom bol aj druhý prior kláštora, Jodok, rodák zo Švermova. Od neho sa zachovali dva antifonáre a jeden graduál. Nálezy na Kláštorisku dokázali aj existenciu umeleckej knihviazačskej činnosti z 15. a 16. storočia. Z Kláštoriska v roku 1319 došlo k založeniu sesterského kláštora v Lechnici v Červenom Kláštore pri Dunajci.
      Kartuziáni na Skale útočišťa sa zaoberali tvorbou kníh, vo svojich celiach zhotovovali codexi.


Foto: google
Zdroj: Kodikológía: Peter Olexák, 2007

streda, 23. februára 2011

Sinajský kódex

Codex Sinaiticus - jeden z najstarších a najúplnejších rukopisov gréckej Biblie. Pochádza z druhej polovice 4. stor. a bol objavený v kláštore sv. Kataríny pri vrchu Sinai. Uložený je v Britskom múzeu. Viacej sa môžete dozvedieť o Sinajskom kódexe ak kliknete na CODEX SINAITICUS


Foto: Codex Sinaiticus

Čo je to Kódex?

Kódex po latinsky Codex znamená kniha, forma rukopisov ktorá sa začala užívať od 2. stor..
Kódex na rozdiel od zvitkov, bol podĺžke zviazaný to umožnilo rýchlejšie nájdenie hľadaných miest a dovolilo písať na obe strany papyrusu alebo pergamenu.


Foto: Codex Benedictus

utorok, 8. februára 2011

Constantine the Pilosopher - Proglas

Pope John Paul II made in Apostolica letter of 31st December 1980 SS Cyril and Methodius co-patrons of Europe-together with St. Benedict. Since that time Constantine the Philosopher has been rediscovered and is more vividly remembered in Christian Europe and other countries.

To the holy Gospels I am the Foreword for as it was promised by the prophets Christ comes to gather the nations for he sheds light on the world entire. That is what happened in our seventh millennium.

nedeľa, 23. januára 2011

Dnešná návšteva.

Dnes 23.1.2011 zaznel o 11:50 hod. na našom byte zvonček. Kto by to mohol byť pomyslel som si? Nejaký nečakaný hosť asi. Idem ku dverám otváram ich a zrazu oproti mne stojí muž a žena, muž okolo 50 rokov žena asi o desať rokov staršia. Pozdravil som ich dobrý deň čo si prosíte zaznelo z mojich úst, keď že som ich nepoznal, ale tušil som asi kto to bude. Pani okolo 60-tky začala rozprávať. Dobrý deň priniesli sme Vám radostnú zvesť... , my sme svedkovia Jehovovi. Ja som v zápätí odpovedal ja som kresťan. Potom to oboznámení sa navzájom náš rozhovor pokračoval v tom, že ma začal presviedčať o tom aké je kresťanstvo zlé a nespravodlivé komunikácia prebiehala medzi mnou a postarším pánom. Pýta sa ma či čítam Bibliu hovorím áno
Rozhovor sa zvrtol na to, že my kresťania sme zodpovedný podľa svedkov Jehovových zodpovedný za 1. sv a 2. sv. vojnu, tak to už bola silná káva aj na mňa tak som sa opýtal ako to postarší pán mi odvetil že svedkovia Jehovovi nebojovali v  žiadnej vojne a nie sú preto zodpovedný za tie vojny. Super argument. Potom sme chvíľu ešte rozprávali a argument ďalší bol ten, že terajší náš pápež Benedikt XVI bol v Hitlerjugend. V období komunizmu v Československu bolo mnoho chlapcov v organizáciach podobných tým ako Hitlerjugend, iskričky či pionieri a teraz z týchto chlapcov nemôžu byť kňazi? Rozhovor ešte ukončili či mi môžu ponúknuť nejaké časopisy, alebo letáky moja odpoveď bola nie ďakujem. Zaujímavé stretnutie a to všetko keď prebieha týždeň za zjednotenie kresťanov. Ešte môj postreh a v čom obdivujem týchto svedkov Jehovových je ten, že majú odvahu chodiť v dvojiciach z domu do domu a rozprávať sa s ľuďmi o tom čo oni považujú za dôležité.  

sobota, 22. januára 2011

Čo je to Kompletórium?

Je to posledná modlitba dňa pred spaním. Môže sa začať spytovaním svedomia (discussio coscientiae). Pri spoločnom recitovaní je po spytovaní "actus poenitentialis". Je to skrátené Confiteor s absolúciou. Obligátne začína veršom Deus, nasleduje hymna. Žalm je jeden alebo dva. V nedele sa hovorí striedavo žalm 90, 4, 133. Iné dni majú svoje žalmy. Potom je lectio brevis, kantikum Simeona a orácia. Končí sa finálnou mariánskou antifónou. Mons. Vincent Malý dodáva, že kompletórium je stavané tak, aby sa mohlo hovoriť pred spánkom aj spamäti.
  Osobne si myslím že je to veľmi pekná modlitba na ukončenie dňa a mohli by sa ju modliť i viacerí laici a nie len klérus.

nedeľa, 16. januára 2011

Kresťanský učiteľ

Kresťanský učiteľ je povolaný svojou prácou a životom hlásať biblickú radostnú zvesť a mladých viesť ku Kristovi, ktorý je učiteľom všetkých.

Úlohou kresťanských učiteľov je prostredníctvom katechézy (kresťanského vyučovania a výchovy) privádzať ľudí pod Boží vplyv, dať im základné vedomosti, nevyhnutné k tomu, aby mohli porozumieť evanjeliu a prijať ho; ako aj viesť ich k posvätenému kresťanskému životu. Katechéti učia ľudí v cirkvi a s cirkvou počúvať Božie slovo a žiť z neho. Katechéza je teda súčasťou misijnej a zvestovateľsko-svedeckej činnosti cirkvi o spasiteľnom diele Pána Ježiša Krista.
Hoci sa katechéza týka všetkých vekových kategórií, zvlášť sa sústreďuje na deti a mládež. Úlohou katechétov je v spolupráci s kresťanskými rodičmi položiť biblické základy vzťahu detí k Bohu, ale aj ich vzťahov k ľuďom, k sebe a k svetu. Možnosť rozhodnutia sa pre život v Ježišovi Kristovi by mali dostať všetky deti, vrátane detí z nereligióznych rodín, čo sa môže diať aj prostredníctvom náboženskej výchovy v školách.

Mojim osobným a skromným názorom je, že tak by to malo byť, ale v tomto okamihu sa mi naskytla otázka je to naozaj tak? Snažíme sa dostatočne a vrelo odovzdávať to čo od nás chce Boh. A keď sa aj snažíme nemôžeme horšie ohodnotiť daných priateľov, lebo ako by to pôsobilo na renomé školy čo bude s toho nášho priateľa kde sa uplatní. Ale nikoho netrápi ako k povinnostiam pristupujú tí ktorých sa to týka. Čo je to za doba keď aj dnešný kresťanský učiteľ je v "ohrození".