streda, 14. júla 2010

Rehoľa Kartuzianov





11. a 12. storocie sa právom nazývajú monastickými storociami,
kedy nastávajú významné zmeny a premeny Cirkvi, a to v rámci
boja o tzv. investitúru (kluniacke hnutie). Odrazom týchto premien je
aj vznik novej rehole, ktorú v roku 1084 založil sv. Bruno z Kolína nad
Rýnom (1030 - 6.10.1101). Ako vysoko vzdelaný clovek pôsobiaci
na remešskej katedrálnej škole bol zvolený za arcibiskupa, funkciu
ktorú neprijal a spolu s biskupom v Grenobli Hugom a dalšími
spolocníkmi odišli do horskej pustatiny pri Grenobli (francúzske Alpy), kde postavili
prvé provizórium kláštora.
    Neskôr sa rozšírili po celej Európe. Kartuzianský mních bol
kopistom, iluminátorom, kníhviazacom a velkým milovníkom kníh, cím tak
rehola svojim prenášaním duchovného dedicstva diel (hlavne z mystickej literatúry),
Znacnou mierou prispela ku kultúrnemu obrazu Európy.
    Väcšina kláštorov v priebehu v priebehu novoveku zanikla
a dnes vykazuje 24 kláštorov (z nich jeden Slovák, prešovský rodák M. Tobiáš bol 2.8. 1993 vysvätený
za knaza v kartuzii Arlington-Vermont v USA).




    Kartuziánske kláštory predstavovali samostatné hospodárske jednotky a na pridelených majetkoch
si pestovali obilie a strukoviny. Zakladali rybníky na chov rýb a opatrovali niekolko kusov úžitkového
dobytka, a to kvôli mlieku. Každá kláštorná jednotka pozostávala z otcov kartuzianov (s knazskou formáciou)
a bratov nazývaných konveršami. Noviciat trval len jeden rok a príjmaní boli najmenej 20-rocný mladíci.
Na cele kláštora stál prior, volený komunitou. Tak ako u ostatných  mníšskych reholí uplatnovala sa zásada
najmenej 12 mníchov pre každý kláštor a 13 bol prior (symbolika Krista a 12 apoštolov).

    Na obrázku Kartuziansky kláštor na Skale útocišta v Slovenskom raji Slovak republic.


Zdroj: Kláštorisko - Skala útocista. Doc. PhDr. Michal Slivka, CSc.

nedeľa, 4. júla 2010

Benediktini

Hlavnou črtou mníšskej duchovnosti je „byť s Bohom“, ku ktorému sa mních približuje prostredníctvom metanoie,
čiže každodenného pokánia. Benediktín sa vo svojich sľuboch zaväzuje k prijatiu mníšskeho štýlu života,
k poslušnosti podľa reguly a k stálosti
           
Rozvoj benediktínov sa viaže na čas reformy cirkvi v 10. storočí,
v ktorej veľmi dôležitú úlohu zohrali kláštory spojené s opátstvom Cluny.
V tom čase sa medzi benediktínskymi mníchmi objavuje hnutie tzv. chudobného mníšstva.

Benediktínske opátstva sa združovali do rôznych foriem kongregácií,
vždy si zachovávali autonómiu jednotlivých domov a zároveň si chránili vlastnú tradíciu.
Od 10. do 16. storočia mnohé opátstva veľmi zaťažili panovníci,
keď im nanucovali tzv. komendatarijných opátov.
Vážnu krízu prežili benediktíni v období osvietenstva, kedy boli mnohé kláštory zrušené.
           
Avšak už na začiatku 19. storočia vznikajú strediská obnovy benediktínskeho života vo Francúzsku (opátstvo Solesmes)
a v Nemecku (opátstvo Beuron).
Obnova benediktínskeho života v Európe priniesla veľké ovocie aj pri založení kláštorov na iných kontinentoch
(Amerika, Afrika, Ázia). Požiadavkou tejto obnovy je návrat k prameňom. Benediktíni začínajú študovať regulu sv. Benedikta,
vlastnú duchovnosť, ale aj Písmo sväté (revízia Vulgáty), cirkevných otcov,
študujú v jednotlivých kláštoroch a obnovujú liturgiu a gregoriánsky spev.
Táto reforma ovplyvnila celú cirkev, podnietila štúdium patristicky,
inšpirovala liturgické hnutie a koncilovú obnovu liturgie.