utorok, 26. januára 2010

Čo nám môže dať Diabol?

   V Matúšovom evanjeliu sa píše, ako diabol pokúšal Ježiša a ponúkal mu moc nad všetkými kráľovstvami sveta má túto moc diabol?: „...A zasa ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“ Vtedy mu Ježiš povedal: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ (Mt 4,8-10). Diabol nemá moc nad svetom a nedisponuje, žiadnym majetkom ani kráľovstvami sveta a tobôž nie ich slávou. Všetko čo je na zemi stvorené je pochádzajúce od Boha. „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (Gn 1,1). Jedine nad čím má diabol moc je POKUŠENIE, ktorým zvádza ľudí k hriechu.
Prejavy diablovej moci:
1. riadna moc:
  • morálna (obrazotvornosť, zmyslovosť)
  • fyzická (cez hmotu, či zlého človeka)
2. mimoriadna moc:
  •   útoky (priamy útok diabla)
  • posadnutosť (diabol sa dostáva do vnútra človeka

nedeľa, 24. januára 2010

Mishnah.


A law code brought to closure ca. 200 ce, the Mishnah is the first document of rabbinic Judaism. Its material is arranged by topic rather than by names of authorities, this system suggests that through order, through the recordering of Israelite life, Israel attains that sanctifiction which inheres in its very being. The Mishnah is presented in six divisions, embracing sixtythree tractates and 531 chapters, and it encompasses six broad topics.

Zdroj: The Oxford Companion, To The Bible
Foto: zvitok

piatok, 22. januára 2010

Vincent de Paul


Sv. Vincent de Paul pochádzal z chudobnej vidieckej rodiny. Narodil sa 24. apríla 1581 v obci Pouy pri meste Dax v juhozápadnom Francúzsku.
Vincent bol od svojho mladého veku veľmi usilovný, nadaný a bystrý. V mladosti pomáhal svojmu ockovi ako vedel, malý Vincent pásol ošípané. Jeho otecko bol slobodným sedliakom na vlastnom poli. Jedného dna, keď prišiel domov z práce mu otec povedal.
"Stretol ma dnes farár na poli. Vravel mi, že máš dobrú hlavu a mohol by si študovať. Ja študovať vyjachtal Vincent, a nevedel, kde by sa mal pozerať. Áno, mohol by si študovať, mohol by si byt kňazom, povedal farár. Kňazom, otec? Viem, kňazi sú zväčša chudobní. Ale nájdu sa aj takí, čo majú dobrú faru, ako tvoj ujček Štefan, prior v Poymarte. Ten má dobrý plat a pomohol nám aj svojim bratom často z núdze. Jemu ďakujem, že nie som úbohým nájomníkom, ale slobodným sedliakom na vlastnom poli. Poprosím ho, aby ti dával hodiny latinčiny, aby si sa tiež stal kňazom a mohol pomáhať svojim súrodencom. Ved je iba míla do Poymarteta, inak, pravdaže, budeš ďalej svine pásť."
Po doučovaniach latinčiny u svojho strýka, začal študovať ako štrnásťročný vo františkánskom kolégiu v meste Dax. Chcel byt kňazom. Koncom roku 1596 prijal tonzúru nižšie svätenia. Za istý čas býval v rodnom Pouy u sudcu, ktorý obdivoval schopného mládenca a zveril mu výchovu svojich synov. Po niekoľkých týždňoch sa rozlúčil s otcovským domom. Rozlúčil sa s mamičkou a súrodencami, otecko ho šiel odprevadiť kúsok cesty. Chvíľku kráčali tak vedľa seba mlčky, potom otec prehovoril.
"Musím sa ešte s tebou porozprávať, Vincent. Mám akúsi predtuchu, že som s tebou posledný raz! Ale otec! Veru, cítim to! Sedliak si položil vypracovanú ruku na prsia. Tu, tu ma to tlačí! Tu sedí smrť na živote. Počúvaj teda, čo ti chcem ešte povedať. Chcel som, aby si sa stal kňazom. A chcem to ešte aj teraz, vždy. Časy, v ktorých žijeme, nie sú zlé, ale môžbyt[sic!], prídu horšie. Potom budeš musieť pomáhať svojim: matke, súrodencom. Dúfam, že sa raz dostaneš na niečo dobré v duchovnom stave a nebudeš takým nanič vagabundom ako mnohí kňazi. Viem otec už ste mi to viac krát opakovali! Počúvaj, pokračoval gazda, spomaľujúc krok. V poslednom čase som sa často zamyslel nad tým. Pred Bohom a pred vlastným svedomím sa mi teraz nevidí správne, aby si sa stal kňazom len preto, aby si dostal bohatú faru a pomáhal svojej rodine. Buď ním predovšetkým, aby si slúžil Bohu a viedol duše ku spáse. Preto sa skúmaj a udržuj v sebe stálu zbožnosť a lásku k Bohu. Áno otec sľuboval Vincent."
Po rozhovore so svojim oteckom Vincent pokračoval v ceste do Toulouse. V tomto meste začal študovať teológiu na univerzite v roku 1597. Za kňaza bol vysvätený 23. sept. 1600. Mal vtedy 19 a pol roka. Krátke štúdium teológie a veľmi krátky vek pri kňazskej vysviacke sa síce protivili reformným uzneseniam Tridentského koncilu, ale v tom čase sa vo Francúzsku dekréty začali prebíjať do života.
Po kňazskej vysviacke Vincent pokračoval v teologickom štúdiu, ktoré ukončil v októbri 1604 dosiahnutím akademického stupňa bakalára. K štúdiu sa vrátil i neskôr v Ríme a v Paríži, kde roku 1623 dosiahol licenciát z cirkevného práva. 
Medzi tým však musel poznať rozličné životné situácie a prekonať vážne skúšky, v ktorých sa stvárňovalo jeho životné dielo.
V júli 1605 sa Vincent pri jednej ceste po mori pravdepodobne dostal do rúk mohamedánskych pirátov a ako zajatec-otrok strávil dva roky v Tunise. Na slobodu sa dostal dobrodružným útekom spolu s dopadnutým kňazom, ktorého obrátil.
Hlavná etapa Vincentov-ho života sa začala, keď prišiel do Paríža. Vincent sa spriatelil a spolupracoval s kardinálom Bérulle. Na jeho podnet prevzal vedenie vidieckej farnosti Clichy pri Paríži, kde mal možnosť hlbšie poznať problémy duš-pastierskej služby na francúzskom vidieku. Vincent si obľúbil drsných vidiečanov a oni jeho.
Vincent neostal v Clichy dlho. Po štyroch mesiacoch ho posiela do rodiny Gondiho za domáceho učitela detí generála galejníkov. Božia prozreteľnosť mala svoje plány. Vždy, keď sprevádzal Gondiovcov do kaštieľov na vidiecke majetky, Vincent de Paul tam objavuje hroznú hmotnú i duchovnú biedu úbohých vidiečanov. Odvtedy sa spytuje, či má ešte právo vyhradiť svoju kňazskú službu výchove detí bohatej rodiny, zatiaľ čo dedinčania žijú a umierajú v toľkej náboženskej opustenosti.
Zdôveril sa so svojimi obavami Bérullovi. Ten ho posiela na farnosť Chatillon-les-Dombes. V tejto veľmi zanedbanej farnosti nový pastier nadobudne skúsenosti, ktoré rozhodnú o jeho živote. Keď ho v jednu augustovú neďelu zavolajú do istej rodiny, kde všetci členovia sú nemocní, podujme sa zorganizovať obetavosť susedov a ľudí dobrej vôle. Tak sa zrodila prvá charita, ktorá bude za model toľkým iným. Vtedy sa v nom zrodila myšlienka charitatívneho bratstva, ktoré by sa plánovite staralo o chudobných vo farnosti. Pre túto ideu, schválil mu ju Lyonský arcibiskup, Vincent získal viaceré ženy, ktoré sa nazývali „služobnícky chudobných“.
V tom istom roku mal Vincent prvé ľudové misie v obci Folleville. Kázal s takým úspechom, že kňazi z okolia nestačili spovedať všetkých kajúcnikov. Tiež v tom roku urobil sľub, že zasvätí život chudobným.
Z Chatillon-les-Dombes sa Vincent de Paul znova vrátil k rodine Gondi, ale bez vychovávateľského záväzku. Bol iba duchovným rodiny a kaplánom sedliakov na gondiovskych majetkoch. Pritom pokračoval v organizovaní charitatívnych bratstiev po dedinách.
Vincenta de Paul netrápila však iba hmotná bieda ľudí. Videl, že ich duševná bieda je ešte väčšia. Preto sa im usiloval pomáhať všetkými prostriedkami, ktoré ako kňaz mal: vyučovaním, kázaním, udeľovaním sviatostí, modlitbou a príkladným životom. Videl však, že nemôže stačit na pastoračné úlohy. Potreboval spolupracovníkov kňazov, a to dobrých kňazov, akých si želal Tridentský koncil, ale akých bolo málo.
Podarilo sa mu získať niekoľko horlivých kňazov, s ktorými sa roku 1618 začal venovať ľudovým misiám. Misionári išli zaradom od dediny k dedine a mali velký úspech. To pohlo rodinu Gondi k tomu, že venovala týmto kňazom pevnú peňažitú základinu a parížsky arcibiskup im daroval kolégium Collége des Bons Enfants. Takto vznikla „Misijná kongregácia“, ktorú 24. apríla 1626 schválil parížsky arcibiskup, o rok neskôr francúzsky král a roku 1632 pápež Urban VIII. Vtedy už bola mladá kongregácia v novom sídle, a to v prioráte sv. Lazára, ktorý venovali Vincentovi a jeho kňazom rehoľníci sv. Viktora.
Priorát sv. Lazára sa stal jedným z najaktívnejších stredísk duchovnej obnovy vo Francúzsku a dal aj meno clenom novej kongregácie – lazaristi. Lazaristi žili podobne ako apoštolský činné kňazské rehole, ale bez rehoľných sľubov. Ich trvalou úlohou boli a ostali ľudové misie. No ešte za života Vincenta de Paul prevzali aj ďalšie úlohy: zámorské misie, duchovné cvičenia, vedenie kňazských seminárov, duchovnú službu väzňov.
Vincentovi veľmi záležalo na výchove dobrých kňazov, tak ako si to želal Tridentský koncil. Začal roku 1628 s duchovnými cvičeniami pre tých, čo sa pripravovali na kňazskú vysviacku. Keď parížsky arcibiskup videl dobré výsledky týchto duchovných cvičení, nariadil, aby všetci kandidáti kňazstva prežili 15 dní v komunite Vincenta de Paul. Neskôr si v prioráte sv. Lazára mohli robiť duchovné cvičenia všetci kňazi a klerici, ktorý o ne prejavili záujem.    
Vincentova účasť na reforme duchovenstva dosiahla nové možnosti, keď ho kráľovná Anna roku 1643 povolala do tzv. Rady svedomia (Conseil de Conscience). Medzi hlavné úlohy bolo vyberanie nových biskupov a udeľovanie nových benefícií. Predsedom rady bol mocný štátny kancelár kardinál Mazarin. Keďže Mazarin bol viac politikom ako cirkevným hodnostárom, viedli ho po rozhodovaní o biskupských kandidátoch  často viac politické ako cirkevné záujmy. Vincent zasa mal na zreteli predovšetkým duševné dobro veriacich, preto nevyhnutne prišlo k zrážke medzi kardinálom a Vincentom. Mazarin začal postupovať svojvoľne bez ohľadu na mienku ostatných členov rady. Vincent požiadal kráľovnú, aby odvolala Mazarina z jeho vplyvnej funkcie. Tomu sa však podarilo udržať. No zato z Rady svedomia musel odísť Vincent.
Ako vidieť, Vincent de Paul účinne zasahoval do obnovy mnohých oblastí vtedajšieho cirkevného a spoločenského života. No nepochybne najväčšmi poznačila jeho život a dielo obetavá dobročinnosť, čiže praktická kresťanská láska. Po celý život ju uskutočňoval on sám a v mnohonásobnom rozsahu ju uskutočňujú ním založené inštitúcie. Azda najvýznamnejšou z nich je rehoľa spoločnosť Dcér kresťanskej lásky (Filles de la Charité), ktorú založil spolu so svätou Lujzou de Marillac roku 1633. Dcéry kresťanskej lásky nadväzovali na charitatívny program.
Napriek ustavičnému telesnému a duševnému vypätiu sa Vincent de Paul dožil pomerne vysokého veku 79 rokov. Zomrel 27. septembra 1660. Vtedy už duchovní synovia a dcéry pracovali vo všetkých častiach Francúzska a v mnohých iných krajinách.
Hrdinský život a významné dielo ľudového misionára, reformátora a pomocníka biednych dosiahli čoskoro oficiálne uznanie Cirkvi. Pápež Benedikt XIII. vyhlásil roku 1729 Vincenta de Paul za blahoslaveného a pápež Klement XII. o osem rokov neskôr za svätého. Napokon na žiadosť mnohých biskupov pápež Lev XIII. vyhlásil roku 1885 sv. Vincenta de Paul za patróna všetkých charitatívnych diel. 



Zdroj: Misionár Lásky,
Foto: obrázok,

utorok, 19. januára 2010

Ikonoklazmus Jána z Damašku.


V starom zákone sa píše o zákaze k modlám. Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať . Polyteizmus, ktorý existuje v hebrejskej komunite, je tu podaný vo svojej naj-pôvodnejšej forme. Všetko je oduševnené, všetko čo nás obklopuje môže byt potenciálnym bohom. Ten istý zákaz zároveň zakazuje vytváranie obrazov, podôb čohokoľvek, čo sa nachádza na zemi i na nebi.  
Animistický polyteizmus sa tu stretáva s vyššou formou polyteizmu: i v židovskej náboženskej obci existujú pozostatky viery v bohov, ktorým sa človek klania prostredníctvom ich obrazov. Boh zakazuje modly a podoby (bohov) nielen vytvárať, ale sa im aj klaňať. Do zreteľnej kristologickej formy tento argument previedol Epifanius: obraz Krista nie je možné maľovať, pretože by zachytával len jeho ľudskú podobu. Božskú prirodzenosť Krista, ako transcendentnú, nedeliteľnú, nie je možné maľovať, pretože jeho obraz by nebol úplný. Maliarstvo zvečňuje, zbožšťuje človeka. Obraz by bol tak len zneuctením Boha, ako odôvodnil Justín. Prvým argumentom je zdôraznenie výchovnej funkcie svätého obrazu. Zobrazuje skutky Kristove a jeho učeníkov, aby sme ich napodobňovali. Obzvlášť silný dôraz na túto stránku svätého obrazu kladie Gregor z Naziansu: píše o obrátení hriešnice, ktorá sa pozerá na svätý obraz a je presvedčená, že maliar je najlepší učiteľ kresťanstva. Bazil Veľký má tento názor vo formulácií, že obraz predstavuje hrdinské skutky svätých. Iná argumentácia tohto typu zdôrazňuje skôr vzdelávací aspekt obrazu s náboženskou, hlavne biblickou tematikou. Obraz je dôležitejší pre ľudí, ktorí nie sú schopní čítať, ako zdôrazňuje Nilus Sinajský a vôbec pre ľudí jednoduchších, menej vzdelaných, ako to formuloval Hypatios z Efezu. Rovnako Gregor z Nyssy poukazuje na to, že maliar je schopný rovnako ako kniha vyjadriť čnosti.

Ikonoklazmus
Byzantský cisár Lev III. Sýrsky zakázal ediktom z roku 730 akékoľvek náboženské uctievanie obrazov. Vo všetkých kostoloch svojej ríše dal znicit sväté obrazy a vyvolal tým tzv. obrazoborectvo (ikonoklazmus), ktoré spečatilo osamostatnenie byzantskej ortodoxnej cirkvi. Byzantská ríša utrpela najväčšiu porážku od čias Herakleia I. v boji s „neveriacimi“ arabskými obyvateľmi. Lev III. videl príčinu porážok vo vine byzantský-ch kresťanov, ktorí sa odvrátili od Mojžišových zákonov a prikázaní a v kostole uctievali sväté obrazy. Zákazom uctievania obrazov chcel cisár obnoviť čistotu najstarších kresťanských tradícií. Cisárove reformy mali podporu v Malej Ázií, západný svet však jeho konanie odsúdil. Pápež Gregor III. okamžite zareagoval ako hlava pravovernej kresťanskej cirkvi a na koncile, ktorý zvolal, preklial cisárovo obrazoborectvo aj jeho stúpencov. Tvrdá konfrontácia Západu s Východom viedla k potrebe vyjasniť si teologické postoje vcelku. Tak uctievanie obrazov, pôvodne prejav ľudovej religiozity, prerástlo na problém oficiálnej teológie. Duchovným vodcom novej orientácie bol byzantský cirkevný učitel Ján z Damasku. Problém ikonoklazmu Ján z Damasku rozpracoval v troch okruhoch. 

1.1      Charakteristika ikony
Ikona a modla. Základným problémom Jána z Damasku. Ako aj patriarchu Germána, je problém ikony a modly, presnejšie ikony ako prípadnej modly. Prvotný význam ikonoklastickej teórie je, že ikona nie je vlastne ničím iným než modlou, resp. podobou v zmysle starozákonného učenia. Germanove argumenty na ikony, existencia modly je možná len v starozákonnom prostredí. Germanus sa vyjadril, že koniec modlám urobil Kristus svojim príchodom na zem a svojim stelesnením, čím podmienky pre existenciu pohanstva, polyteizmus boli zlikvidované a nastala éra novozákonná, doba Cirkvi Kristovej, v ktorej modly nemajú miesto .    
Do tejto problematiky Zasiahol i Ján z Damasku. Nadviazal na argumentáciu patriarchu. I Ján z Damasku zavrhuje, modly a odvolávajúc sa na apoštola Pavla (Gal. 4, 8)  poukazuje nato, že modly pochádzajú z čias, keď ľudia nepoznali Boha. Teraz však nastala nová éra (2 kor. 5, 17) .
Ján z Damasku rozvinul svoju teóriu v oveľa väčšej miere než patriarcha Germanos. Ján z Damasku hovorí, že Boh nielen že zakázal robiť modly a klaňať sa im, ale zároveň prikázal vytvoriť obraz cherubína.  
V čom sa takýto obraz odlišuje od modly, spočíva v zámere, intencionalite, s ktorou je zhotovený. Oproti Patriarchovi Germánovi a v zhode s intenciou antijudaistických polemík novým prvkom v ikonodulskom učení Jána z Damasku je aj jeho predstava a chápanie obrazu (ikony) ako takého. Obrazom nie je totiž len podoba skutočnej telesnej bytosti, reálne existujúcej, obrazom je i spodobenie netelesného, nebeského bytia, ale aj akákoľvek nefigurálna podoba .
 Ján z Damasku chápal obrazy v dvoch rovinách. Na jednej strane to bol figurálny obraz, ktorého hodnota spočíva nesporne v jeho podobnosti, zobrazení originálu. Na druhej strane je to však, povedané biblickým termínom, aj jav nemateriálnej povahy, ktorému táto nevyhnutná črta obrazu chýba . 
Symbol sa nevytvára len v určitom prostredí, ale jeho existencia, jeho symbolický význam je daný predovšetkým z neba. Boží úmysel potom ruší akékoľvek hranice medzi kategóriami symbolov. Výtvor sa stáva symbolom milosťou božou. To je pravdepodobne naj-charakteristickejšia črta stredovekého a zvlášť Jánovho chápania symbolu, nie je vytváraný v konečnom dôsledku ani tak formujúc-im prostredím, ako posolstvom, ktoré cez neho tlmočí Boh .

1.2      Úcta k ikone.
Výrok Bazileia Velkého sa stal pre túto tému smerodajný. On povedal úcta preukazovaná ikone, prechádza na jej originál.
Ján z Damasku sa k tejto téme vyjadruje, aj ikona sa vdaka úcte, ktorá sa jej preukazuje, stáva úcastnou na milosti božej. Prijíma teda názor, že i ikone samostatnej prislúcha úcta a podobne hovorí i o uctievaní kríža. V zásade však Ján z Damasku prijal Bazileiovo ponímanie v jeho nezmenenej podobe a prízvukuje, že naša úcta nepatrí veciam a hmote, ale jej tvorcovi, a teda zdôraznil v duchu antijudaistických polemík čistú mediálnosť obrazu .
Ján z Damasku však nehovorí o úcte iba všeobecne, ale hovorí, že úcta môže byt prejavovaná Bohu priamo alebo sprostredkovane.

1.3      Pedagogická funkcia ikony.  
Argument podla ktorého je jednou z funkcií ikony je jej pedagogická (didaktická a výchovná) úloha, Ján z Damasku chápe v oveľa tradičnejšej forme než prvé dve argumentačné pásma. Vychádza a v podstate reprodukuje patristický názor a najmä chápanie patriarchu Germana. Ikona je predovšetkým kniha chudobných nevzdelaných, poučuje nás o biblických dejoch. Nabáda nás napodobňovať skutky svätých, pamiatka ktorých nás privádza k spáse. Je pripomenutím, ktorý učí strániť sa zlého a prikazuje nasledovať cnostné správanie sa svätých .


Záver 
Touto prácou som sa snažil objasniť učenie Jána z Damasku o ikone. Jan z Damasku. Vytvoril teóriu, neskôr uznávanú, že svätým obrazom na ktorý veriaci hladí v modlitbe, prenáša sa na modliaceho milosť zobrazeného. Za vlády cisára Konštantína V. Kopronyma, nástupcu Leva III., sa spor o obrazy zostril. Až 23. októbra 787 sa rozpory dočasne ukončili kompromisom: tradičné vzťahy medzi cirkvou a štátom zostali nezmenené a uctievanie ikon v Byzantskej ríši bolo znova dovolené. Problém  ikonoklastického hnutia sa objavil ešte raz po r. 820 a definitívne sa uctievanie obrazov povolilo až r. 843.  


Použitá Literatúra
Avenarius, A.: Ucenie Jána z Damašku o ikone: K problému stredovekého symbolizmu. In: Historický casopis. Roc. 1998, c. 1,
http://www.petrik.host.sk/ikonokl.html (2006-03-02)
http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=12287 (2006-03-02)
Foto: ikona

nedeľa, 17. januára 2010

Starokatolícka cirkev


Starokatolícka cirkev vznikla po Prvom vatikánskom koncile, ktorý zasadal v rokoch 1869-1870. Na prvom Vatikánskom koncile sa preberali dve témy. Prvá téma viera v modernej dobe; - postavenie pápeža (Dei Filius), druhá téma - s otázkami pápežského primátu a pápežskej neomylnosti - bol to však ťažší oriešok.V Nemecku sa vyskytli odporcovia dogmy o neomylnosti pápeža. Títo sa zoskupili okolo známeho mníchovského profesora, cirkevného historika Johannesa Josepha Ignaza von Döllinger. Táto odštiepená skupina si nárokovala na katolícku pravosť, ktorú vyjadrila aj svojím označením „staro-katolícka“. Prvým starokatolíckym biskupom sa roku 1873 stal prof. Dr. Joseph Reinkens. Jeho vysvätením bola schizma zavŕšená. Jednotlivé skupiny starokatolíkov sa roku 1889 spojili do Utrechtskej únie. Prof. Döllinger do Starokatolíckej cirkvi nikdy nevstúpil, hoci bol od roku 1871 exkomunikovný.

Žiaľ, časť odporcov dogiem o pápežskom primáte a o pápežskej neomylnosti neprijala rozhodnutie koncilu ako definitívne. Na ich čelo sa postavili niekoľkí opoziční profesori a v roku 1870 usporiadali v Norimbergu zhromaždenie. Prof. Döllinger ich síce varoval, aby sa neoddeľovali od Katolíckej cirkvi, ale schizmatický proces už nemohol zastaviť. Na kongrese v Mníchove v roku 1871 došlo k oddeleniu (schizme) od Katolíckej cirkvi a k vyhláseniu Starokatolíckej cirkvi. 
V súčasnosti má Starokatolícka cirkev asi zhruba 400 tisíc veriacich na celom svete, predovšetkým v Severnej Amerike. Ustanovujúce synodálne zhromaždenie samostatnej Starokatolíckej cirkvi na Slovensku sa konalo 16.12.1995. V roku 2001 bolo na Slovensku 1733 starokatolíkov. Na čele stojí arcibiskup Mons. Augustín Bačinský. Narodil sa 20.10.1949 v Loku pri Leviciach. Po troch rokoch sa rodina presťahovala do malebného kraja Malej Fatry, Dolnej Tižiny, odkiaľ pochádzajú obaja jeho rodičia. Keď absolvoval strednú školu vo Varíne, nastúpil povinnú vojenskú službu. Po jej skončení začal študovať na Cyrilometodskej teologickej fakulte v Bratislave. Školu úspešne dokončil a v roku 1977 bol vysvätený na kňaza. Pre otvorený nesúhlas s povinným celibátom však nemohol ďalej účinkovať a vzhľadom na svoje teologické vzdelanie vo vtedajšej dobe bol nútený vystriedať niekoľko robotníckych zamestnaní.
V roku 1980 sa oženil a začal pôsobiť v Brne ako starokatolícky kňaz. V roku 1995 sa stal zakladateľom Starokatolíckej cirkvi na Slovensku ako samostatného právneho subjektu a štátom uznanej cirkvi. Docielil prijatie cirkvi za riadneho člena Ekumenickej rady cirkví v Slovenskej republike.
Má svätenie i východnej cirkvi. Postgraduálne študoval na Pravoslávnej fakulte v Prešove, ako i na Kresťanskokatolíckej fakulte vo Švajčiarsku. Na biskupa bol vysvätený 8. februára 2004 arcibiskupom Antóniom José da Costa Raposom v Portugalsku.
Je generálnym sekretárom Svetovej rady národných katolíckych cirkví, členom Riadiaceho výboru Ekumenickej rady cirkví v SR, predsedom Synodálnej rady a arcibiskupom autokefálnej Starokatolíckej cirkvi na Slovensku. 
Rímsko-katolícka cirkev a jej stanovisko. Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) jasne rozlišuje medzi tými, ktorí sa oddeľujú od Cirkvi (aktuálni schizmatici), a tými, ktorí sa narodili v odlúčenej spoločnosti (porov. Unitatis redintegratio 3). Aktuálni schizmatici sa vážne prehrešujú proti jednote Kristovej Cirkvi. Veľký cirkevný učiteľ svätý Augustín (+430) ich prísne varuje: „Ktokoľvek sa odtrhne od Katolíckej cirkvi, nech by sa akokoľvek domnieval, že zbožnejšie žije, už pre to jediné previnenie, že sa odštiepil od cirkevnej jednoty, nebude mať večný život“ (Epistula 152). V ich prípade je takmer nemožné domnievať sa, že chcú úprimne budovať ekumenizmus, keďže sa vedome oddelili od Cirkvi, v ktorej sa zrodili. Iná situácia je v prípade tých, ktorí sa narodili v oddelených spoločenstvách a sú pokrstení a poučení vo viere v Krista. Týchto nemožno obviniť z hriechu oddelenia (zo schizmy) a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a uznáva ich za bratov v Kristovi (porov. KKC 818)


Zdroj: KBS, SCS, OCC,
Foto: SCS,

utorok, 12. januára 2010

Apoštolská Cirkev.


Apoštolská cirkev na Slovensku spadá do protestantskej cirkvi, špecificky zameraná evanjelikálne, letnično-charizmatického smeru. Je súčasťou celosvetového cirkevného spoločenstva Assemblies of God, ktoré spolu s ostatnými letničnými a charizmatickými cirkevnými spoločenstvami má asi 580 miliónov členov - znovuzrodených kresťanov. V rámci Európy patrí do Letničného Európskeho spoločenstva(PEF), ktoré má 3,5 milióna členov.
Počiatky Apoštolskej cirkvi na Slovensku siahajú do roku 1907. V tomto roku boli v oblasti Vysokých Tatier a západného Slovenska sformované domáce zbory, ktorých členovia v roku 1924 zažili skúsenosť krstu Duchom Svätým a vytvorili prvé spoločenstvá Apoštolskej viery na Slovensku. Apoštolská viera na Slovensku bola mnoho rokov nepriamo ovplyvňovaná Apoštolskou misiou - založenou v roku 1906 v Portlande v USA, ktorá pravidelne posielala do miestnych cirkevných zborov slovenskú literatúru a noviny. Niektorí z kazateľov týchto zborov boli v priamom kontakte s účastníkmi duchovného prebudenia na Azusa Street, v Los Angeles - USA a s duchovným prebudením v Nórsku.
Na Slovensku sa v súčasnej dobe nachádza 26 cirkevných zborov. Popri nich pôsobí približne 20 kazateľských staníc a spolu s deťmi a návštevníkmi má dnes okolo 4500 ľudí. Cirkev vníma svoje poslanie v misijnom budovaní zborov na miestach, kde dobrá správa evanjelia Ježiša Krista ešte neprenikla. Chce slúžiť svojim veriacim, aby všetkých pripravila a vystrojila pre plnohodnotný a Bohom požehnaný život služby. Cirkev vidí svoje poslanie taktiež v prinášaní morálnych a etických hodnôt Písma do praktického života, ako aj v sociálnej službe.
V čo verí slobodná Apoštolská cirkev letníc? 
a) nazýva sa slobodná, lebo nie je závislá od nijakej organizácie, či inštitúcie. Prijíma všetky body symbolu viery (Verím v Boha...), ktorí ustanovili 318. otcovia, aby rozdelili sekty od cirkvi, ktorá zachováva slovo Božie.
b) jej základom je nový zákon evanjelium Ježiša Krista a verí, že celé písmo je vdýchnuté Bohom a je užitočné
( 2 Timoteovi 3:16  „Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vyučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti“ )
c) volá sa letníc, pretože verí, že veriaci musí prijať Ducha svätého a byť odiaty mocou z výsosti, tak ako to prijali aj apoštolovia v deň letníc a všetci prví kresťania prvej apoštolskej cirkvi. Jej vodca je sám spasiteľ Ježiš Kristus a všetci, ktorí ho nasledujú sú považovaní za jeho služobníkov.

Foto: AcSk,

nedeľa, 10. januára 2010

Kto je to kresťan Amiš?

Viete si predstaviť, že v dnešnej dobe plnej technických vymožeností, ako sú satelity, mobilné telefóny, internet, LCD televízory, žijú ľudia, ktorí vôbec nepoužívajú túto techniku 21. storočia.
Kresťan Amiš tak sa nazývajú, poznáte ich? Toto protestantsko-kresťanské spoločenstvo nesie názov podľa ich vodcu, ktorým bol Jacob Ammann. Pochádzal z kantónu Bern vo Švajčiarsku, kde sa narodil v roku 1656 a zomrel v roku 1730. Jacob si myslel, že anabaptistické hnutie začalo podliehať priveľmi móde a technickému pokroku, preto sa od nich odčlenil a začal aplikovať toto pravidlo na všetky oblasti života. Dokonca aj vtedy, keď sa väčšina z nich po náboženskej perzekúcii v 18. storočí presťahovala z pôvodného Švajčiarska a ďalších európskych krajín do USA. Svojho radikálneho odmietania pokroku tohto sveta sa v novej krajine nevzdali. Dodnes je oblek z gombíkmi v ich prísnych kruhoch zakázaný a celé oblečenie udržiavané tak ako bolo bežné v 17. storočí vo Švajčiarsku a južnom Nemecku.
Muži a chlapci nosia väčšinou čierne obleky a široké ploché klobúky, ženy a dievčatá majú dlhé sukne a na hlavách čepce. Muži nosia bradu fúzii si však nenechávajú. Dôvodom je to, že sa v Bibli hovorí o brade, ale nikde sa nehovorí o fúzoch. Je zaujímavé, že aj po tristo rokoch pobytu v Spojený štátoch amerických si zachovávajú juhonemecký dialekt, tzv. Pennsylvania Dutch. Biblia je čítaná v klasickej nemčine. Používajú  najstarší augsburský spevník na svete, obsahuje však iba slová piesní melódia sa podáva ústnou tradíciou. Pri bohoslužbách sedia na prostých drevených laviciach bez operadiel. Bohoslužby sa konajú každú druhú nedeľu a miesto konania sa stále mení. Kazateľ spolu s diakonom a biskupom sú hlavnými predstaviteľmi zboru títo ľudia sú do svojich funkcii losovaný. Títo ľudia zároveň aj dohliadajú nato či všetci členovia žijú v súlade so zvykmi komunity.
Táto komunita však nemá žiadne kontakty s vonkajším americkým svetom. Vôbec nepoužívajú elektrinu. Svoje deti vychovávajú vo svojich vlastných jednotriednych školách. Tieto školy navštevujú osem rokov to je ich celé štúdium aj učitelia ktorý učia na týchto školách majú iba týchto osem tried. Akékoľvek vyššie vzdelanie je považované za nevhodné. Najvyšší súd Spojených štátov amerických dokonca udelil výnimku pre tieto deti v roku 1972, výnimka sa týka povinnej školskej dochádzky. Komunita je endogénna (sobáše sú povolené len medzi členmi komunity). Takže väčšina zo 150-tisícovej komunity sa volá Stolzfuz, King, Fischer, Beiler. Absolútna väčšina sa živý poľnohospodárstvom. Táto práca je veľmi namáhavá a časovo náročná, lebo odmietajú všetky technické vymoženosti. Dopravný prostriedok používajú "kočiar" ťahaný koňom. Občas sa v tlači objaví správa, že komunitu niekto opustil, nechal sa zlákať svetom technických vymožeností, pre členov komunity však prestal existovať.        


Zdroj: Becker bible studies, Global Anabaptist, Amish,   
Foto: martinkos.estranky.cz

streda, 6. januára 2010

Recenzia: Ruženec, modlitba pre mladých.

Staršia kniha, ktorú mnohí poznáte. Vyšla v roku 2001 a napísal ju Guy Gilbert. Kňaz s výzorom rockera, ktorý sa venuje problematickej mládeži na parížskych uliciach, nosí džínsy, jazdí na motorke, hovorí rečou mladých recidivistov. Snaží sa priblížiť novodobým sirotám a narkomanom Boha v jeho podstate - miluje ich a pomáha im zaradiť sa do života. V tejto knihe rozjíma nad tajomstvami ruženca  sviežo, pravdivo, oslovuje najmä mladých, aby im ukázal, že sa oplatí nájsť si k modlitbe ruženca vzťah.
Kto je to Guy Gilbert? Narodil sa v Rochefort sur Mer v roku 1935. Pochádza z robotníckej rodiny z pätnástich detí. Jeho povolanie sa prejavilo už v trinástich rokoch. Vojenskú službu ukončil ako seminarista uprostred alžírskej vojny. V roku 1965 bol vysvätený za kňaza a vymenovaný za kaplána v Blide v Alžírsku. Naučil sa po arabsky, aby sa priblížil tamojšej populácii. Podobne sa neskôr v Paríži naučil hovoriť argotom mladých vyvrheľov. Druhý zlom v jeho živote spôsobil dvanásťročný chlapec, ktorý u neho našiel útočište. Celý rok nebol schopný hovoriť, jeho rodičia mu dávali jesť z misky pre psa a po psovi. Guy Gilbert videl, že chlapčiská z ulice niekoho potrebujú, tak išiel k nim. Vrátil sa do Paríža a usadil sa v 11. obvode. Pomáhal adolescentom odkázaným na seba samých, mladým narkomanom a recidivistom. O svojej skúsenosti z iného sveta svedčí vo viacerých knihách: Kňaz medzi vyvrheľmi (1978), Ulica je mojim chrámom ... (1982), Nádej v holých rukách (1984), Dobrodruh Lásky (1986), V albe a mexických čižmách (1988), Malé kroky lásky (1990), Až do konca (1993), Vlci v ovčinci (1996), Díler lásky (1997), Výkriky mladých (1999), Prievozník cez nemožné (2000), Evanjelium podľa svätého lotra (2008), O deťoch a výchove (2009).

piatok, 1. januára 2010

Ekumenizmus a svedkovia Jehovovi!


Doterajšie skúsenosti o Svedkoch Jehovových hovoria len o ťažkostiach, priam o nemožnosti nadväzovať s nimi dialóg pre ich malú schopnosť vypočuť aj iných pohlaď na vec, než je ich vlastný. Napriek tomu máme tu aspon krátku informáciu o nich.
    Peter Hlaváček v časopise rozsievač ich približuje v nasledujúcich myšlienkach. Hovorí o ich „poľnej službe“, čiže presvedčovacej kampani. Denne napĺňajú týždennú časovú normu, „jejíž splnení je podmínkou pro prečkání poslední svetové bitvy u Harmagedonu“. Majú časopis Strážna veža. Trpia vnútorným rozporom, ci sa majú hlásiť ku kresťanstvu. Nechcú odradiť záujemcu – kresťana a zároveň sa chcú od kresťanov dištancovať. Menia svoje názory a je ťažké dostať sa k starým číslam ich časopisu. Majú zákaz transfúzie krvi. Kedysi bol zákaz prísnejší – aj pri transplantácií. V novšej dobe zakazujú aj vojenskú službu. Známe sú ich „predpovede“ konca sveta. Ako vidíme, doteraz nesplnené. Iba 144 000 „pomazaných“ má nádej na nebo. Odmietajú Vianoce a slávenie Vtelenia Ježiša Krista. „O Ježíši tvrdí, že to byl archandel Michael“, píše brat Hlaváček. S tým súvisí aj ďalšie ich tvrdenie, že Ježiš Kristus neumrel za naše hriechy.
    Táto informácia o Svedkoch Jehovových je tu preto, lebo ich poznajú kresťania všetkých cirkví a neraz sú vyzvaní na rozhovor. Skúsenosti hovoria o neschopnosti Svedkov viest dialóg s akýmkoľvek iným veriacim.


 Oficiálne internetové stránky Svedkov Jehovových.
http://jw-media.org/
http://www.watchtower.org/


Foto:http://www.pluska.sk/slovensko/krstili-ich-bazene.html

Zdroje: DRÁB, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov, Vydavatelstvo Michala Vaška, 1998, s.141

HLAVÁCEK, P.: Svedkové Jehovovi, in: Rozsievac, 63, 1993, c.5, s. 70.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Svedkovia_Jehovovi#cite_note-http:.2F.2Fwww.ushmm.org-0

http://www.watchtower.org/v/jt/article_01.htm

Požiadavky na nového člena Jehovistu.

Cirkev nie je riadená ako veľký podnik, ktorý prináša zisk. Na cele stojí skúsená skupina vedenia, ktorej podliehajú v presnej hierarchii služobní riaditelia miestnych spoločností a oblastní služobníci.
Obmedzenia na členov:
    Svedkovia Jehovovi neoslavujú Vianoce, Veľkú noc ani narodeniny.
    Nesmú sa zúčastňovať náboženského vyučovania na školách.
    Nesmú prijať transfúziu krvi.
    Nesmú vykonávať vojenskú službu.
    Nesmú voliť alebo vyjadriť spolupatričnosť k nejakej zástave alebo krajine.
    Do roku 1965 bolo pre členov zakázané očkovanie, do roku 1967 transplantácie.
    Základnou povinnosťou jehovistov je poľná služba. Spočíva v šírení učenia návštevami domácností, rozdávaním literatúry a získavaní nových členov. V príručke dostávajú presné pokyny, ako sa zachovať pri rôznych situáciách pri získavaní nových členov.


Zdroje: DRÁB, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov, Vydavatelstvo Michala Vaška, 1998, s.141

HLAVÁCEK, P.: Svedkové Jehovovi, in: Rozsievac, 63, 1993, c.5, s. 70.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Svedkovia_Jehovovi#cite_note-http:.2F.2Fwww.ushmm.org-0

http://www.watchtower.org/v/jt/article_01.htm

Základné učenie Svedkov Jehovových

Učenie Svedkov Jehovových je založené na výklade Biblie, pri ktorom však textu dávajú úplne iný zmysel, ako im dáva bežne kresťanská viera:
    Sú presvedčení, že jediní hlásajú Božiu pravdu a svet má nádej iba vtedy, keď sa do ich hnutia zapoja všetci. Všetky ostatné cirkvi podľa nich ovládol Diabol.
    Boh je jedna osoba, Jehova, a vo vesmíre kedysi existoval sám. Jehova stvoril Ježiša, ktorý bol na nebesiach archanjelom Michaelom. Na zemi bol človekom, nie Bohom. Keď ho Jehova vzkriesil z mŕtvych, vrátil sa na nebesia ako Duch.
    Ježišova smrť na kríži, alebo – ako oni hovoria na mučeníckom kole – nikomu nezabezpečuje vecný život. Pre človeka môže byt iba vykúpením za spáchané hriechy.
    Jedinou zárukou spásy a vecného života je ustavičné úsilie poslúchať Boha.
    Duch svätý je neviditeľná aktívna sila, nabádajúca svojich služobníkov, aby plnili jeho "vôľu", nie je to iba osoba, ani Boh.
    Súčasný svetový systém ukončí Apokalypsa - Armageddonská bitka, ktorú prežijú len členovia Svedkov Jehovových, ktorí budú vládnuť na nebesiach s Kristom 1000 rokov. V tomto čase nebudú choroby ani smrť ani nešťastie. Šelmy skrotnú a bude hojnosť.
    Keď prejde tisíc rokov, vstanú aj všetci ostatní z mŕtvych. Najlepších 144 000 z nich bude žit na nebesiach, ostatní Jehovisti budú žiť na zemi vo vecnej blaženosti, zbavení chorôb, hmotných starostí a plynutia času. Musia však oddane slúžiť svojmu bohu Jehovovi a bezvýhradne poslúchať všetky prikázania svojej cirkvi. Tí, ktorí zavrhnú učenie Svedkov Jehovových, budú zničení.
    Diabla z nebies vyhnali a Jehova plne ustanovil aj túto časť kráľovstva.
    Božie kráľovstvo na nebi bolo založené v roku 1914! Vtedy sa Kristus vrátil do svojho nebeského chrámu a začal s jeho očistou. Pozemskú časť svojho kráľovstva upevní počas života tých, ktorí žili v roku 1914.
    Každé zemetrasenie, hlad, katastrofa sú znamením blížiaceho sa konca.
S obľubou tvrdia, že "Väčšina tých, ktorí teraz žijú, neuvidia smrť."

Zdroje: DRÁB, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška, 1998, s.141

HLAVÁCEK, P.: Svedkové Jehovovi, in: Rozsievac, 63, 1993, c.5, s. 70.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Svedkovia_Jehovovi#cite_note-http:.2F.2Fwww.ushmm.org-0

http://www.watchtower.org/v/jt/article_01.htm

Svedkovia Jehovovi

Svedkovia Jehovovi (hovorovo jehovisti) je náboženská spoločnosť, označujúca sa za kresťanskú, ktorú založil v roku 1872 v Pennsylvánii Charles Taze Russell ako náboženskú organizáciu Bádateľov biblie oddelením od adventistov. V súčasnosti majú okolo 7 miliónov členov po celom svete (2007).
    Jej členovia sú známi vytrvalou kazateľskou činnostnou, očakávaním blízkeho konca sveta (Armagedon) a politickou neutralitou. V nacistickom Nemecku boli prenasledovaní. Podla nich Ježiš Kristus ako eschatologický sudca čoskoro ukončí súčasnú vládu Satana a nastolí vecný raj pre spravodlivých.
    Často bývajú označovaní za sektu, co však oni sami odmietajú s poukazom na to, že nemajú jedného ľudského vodcu.
    Názov Svedkovia Jehovovi založený na biblickom verši. "Mne ste svedkami vy – to výrok Pánov." nesú od roku 1931 (Slovo "Pán" vyjadrené v pôvodnom texte staro-hebrejským "jhwh" podla iných zdrojov YHWH cítajú ako Jehova. Podla niektorých je správne znie "Jahve" a znamená "Existujúci" alebo "Ten, ktorý je".) Predtým sa volali "Bádatelia Biblie".

2.1      Dejiny
    "Sionistická strážna veža" (pôvodný názov) bola založená v Pittsburghu v USA Charlesom Taze Russellom v roku 1879. bol jej prvým prezidentom. Russell prezentoval vlastné učenie Biblie. Základom viery (Russell nemal žiadne teologické vzdelanie) sa stalo jeho súborné dielo "Štúdium o písme". Z jeho výpočtov – podľa rozmerov egyptských pyramíd – predpovedal, že v r. 1914 nastane koniec sveta. Zomrel v roku 1916.
    Znacne odlišné biblické výklady mal už však právny poradca spoločnosti Joseph Franklin Rutheford, ktorý sa stal doživotným Russellovým nástupcom. Aj on sa považoval za absolútnu autoritu. Okrem mnohých zmien v samotnom ucení zmenil aj systém jeho šírenia. V r. 1931 dal organizácii súčasný názov – Svedkovia Jehovovi. Na jeho podnet vznikol program návštev členov od domu k domu, cím sa jeho organizácia rozrástla na 115 000 clenov na celom svete, po zmene výpočtov predpovedali jehovisti koniec sveta v r. 1925, dôkladne sa nan pripravovali postavením prepychového chrámu v Kalifornii pre izraelských praotcov, v ktorom Rutheford býval. Zomrel r. 1942.
    Novým prezidentom sa stal Nathan H. Knorr, pocas ktorého éry zažilo hnutie najväčší rozmach (2 milióny clenov), zaviedol zmeny v štruktúre organizácie, ktoré si priniesol z podnikateľskej sféry. Podla neho pripadol koniec sveta na jesen roku 1975. Členovia húfne predávali svoje domy a majetky. Keď sa konca sveta nedočkali, po zime opustilo cirkev zhruba štvrt milióna členov.
    Frederik W. Franz (zomrel r. 1992) bol považovaný za najschopnejšieho odborníka v hebrejčine, no na súdnom pojednávaní sa ukázalo, že klamal a porušil prísahu, pretože nedokázal preložiť jediný biblický verš. Od r. 1980 vylúčil niekoľko najvyšších vodcov (aj svojho synovca), ktorí sa odchýlili od učenia Strážnej veže a neboli ochotní sa mu bezvýhradne podriadiť.

Zdroje: DRÁB, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov, Vydavatelstvo Michala Vaška, 1998, s.141

HLAVÁCEK, P.: Svedkové Jehovovi, in: Rozsievac, 63, 1993, c.5, s. 70.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Svedkovia_Jehovovi#cite_note-http:.2F.2Fwww.ushmm.org-0

http://www.watchtower.org/v/jt/article_01.htm

Jehova

Meno Jehova (alebo Jahve, čo je znenie, ktoré uprednostňuje slovenský katolícky preklad vydaný Spolkom sv. Vojtecha a niektorí učenci) sa v originálnych Hebrejských Písmach, vyskytuje takmer 7000-krát. Väčšina Biblií ho však neuvádza, ale nahrádza ho slovami „Boh“, „Pán“ alebo „Hospodin“. V niektorých inojazyčných Bibliách je zvyčajne možné rozlíšiť, kde je v pôvodnom hebrejskom texte meno Jehova, podla toho, že na týchto miestach sú náhradné slová vytlačené veľkými a malými kapitálkami: BOH, PÁN. Niekoľko súčasných prekladov však používa buď meno Jehova, alebo Jahve. Napríklad slovenský katolícky preklad v Izaiášovi 42:8 uvádza: „Ja som Jahve, to je moje meno.“
    Jehovovi svedkovia? Áno, tak sa sami označujú. Je to opisné meno, ktoré naznačuje, že svedčia o Jehovovi, o jeho Božstve a o jeho predsavzatiach. „Boh“, „Pán“ a „Stvoriteľ“ — tak ako „prezident“, „kráľ“ a „generál“ — sú tituly a môžu sa vzťahovať na viacero rôznych osobností. Ale „Jehova“ je osobné meno a vzťahuje sa na všemocného Boha a Stvoriteľa vesmíru. Ukazuje to aj Žalm 83:18, ktorý podla Prekladu nového sveta znie: „Aby poznali ľudia, že ty, ktorého meno je Jehova, ty sám si Najvyšší nad celou zemou.“
    Biblický záznam, na základe ktorého Jehovovi svedkovia prijali svoje meno, je v 43. kapitole Izaiáša. Svetová scéna je tam opísaná ako dráma zo súdnej siene: Bohovia národov sú vyzvaní, aby predvolali svojich svedkov, ktorí dokážu ich údajnú spravodlivosť, alebo aby si vypočuli svedkov na Jehovovej strane a uznali pravdu. Jehova tam svojmu ľudu hovorí: „ ‚Ste moji svedkovia,‘ je Jehovov výrok, ‚áno, môj sluha, ktorého som si vyvolil, aby ste poznali a verili vo mňa a aby ste rozumeli, že som Ten istý. Predo mnou nebol vytvorený nijaký Boh a ani po mne nebol žiadny. Ja — ja som Jehova a okrem mňa niet záchrancu.‘ “ — Izaiáš 43:10, 11.


Zdroje: DRÁB, P.: Ekumenizmus na Slovensku. Prešov, Vydavatelstvo Michala Vaška, 1998, s.141

HLAVÁCEK, P.: Svedkové Jehovovi, in: Rozsievac, 63, 1993, c.5, s. 70.

http://sk.wikipedia.org/wiki/Svedkovia_Jehovovi#cite_note-http:.2F.2Fwww.ushmm.org-0

http://www.watchtower.org/v/jt/article_01.htm